pondelok, 31. marca 2014

Emócie / Emotions

Občas, keď sa Agátka zlostí, mám pocit, že emócia, ktorá lomcuje jej malou bytosťou, musí byť obrovská. Keď však vidím svoje (ešte oveľa drobnejšie) novorodeniatko plakať - pri tom napínať nôžky a červenieť, vnímam Agátkinu emóciu odrazu inak - predsa dokáže pri tom komunikovať, počúvať a pozerať sa, stáť na nohách. Za 19 mesiacov veľmi vyzrela a svoje emócie vie už oveľa viac ustáť a vedome ich prežívať.

Novorodené dieťatko sa na dané chvíle akoby stáva svojou emóciou, je ňou naplnené, priam sa presýpa a prelieva z neho naokolo.

Postupom času a dozrievaním uchopuje svoje city, učí sa ich pomenovať a zvládať. V rešpektujúcom prostredí má aj možnosť emóciu naplno prejaviť, precítiť a tým následne získať od nej odstup, neidentifikovať sa s ňou.


A potom som tu ja. Často netušia, že som práve vnútorne nahnevaná, či smutná.  Svoje emócie ovládam a korigujem, čo je jedným z prejavov dospelého človeka našej kultúry. Bez toho by to asi celkom nešlo - keby som vždy bola úprimná, mnohé moje vzťahy by utrpeli kruté rany.

Zároveň mi však je ľúto, že už nedokážem byť naplno presiaknutá radosťou, smútkom, či úžasom tak, ako moje dcéry.



Seeing my Agatka angry makes me wonder how huge her emotion must be. But then I see my tiny newborn next to her and realize how much she has matured since she was born. She is able to function, talk and stand despite being overwhelmed by her emotion. She's also learning not only to fully express her feelings but to understand and leave them behind as well.

And then there is me, capable of showing or hiding my emotions from the world. I can work on what I feel and change my feelings partially. Although it is necessary and useful, I know there is something powerful and beautiful in what my daughters still have in the ability of expressing and feeling completely what I have learned to control.

Kontrasty / Contrasts

 
Po výbornej skúsenosti s čiernymi kamienkami, som v IKEA kúpila aj tieto fialové sklíčka. Pridala som k nim v miske žlté korálky a ponúkla Agátke. Aktivita nebola pre ňu nová, no potešila. Páčilo sa jej zahrabávať korálky, prehrabávať sa v ostrých sklíčkach, presýpať ich z jednej tácky na druhú.
Mne sa páčilo klásť korálky na hranu tácky a Agátka sa ku mne na chvíľu pridala. Potom začala korálky hádzať po izbe, čím jasne určila smer môjmu uvažovaniu o príprave ďalších aktivít.

Viac o tom, ako udržať potenciálne divokú hru v štrukturovaných medziach, sa dočítate tu.

Hmatové pexeso pre Hanku / Tactile memeory game for Hanka



Naša neter Hanka mala narodeniny. Tento darček nie je práve najlepšie "ušitý" pre dvojročného človeka, ale doma získavam dojem, že mnohé hračky sa dajú zmysluplne využiť aj oveľa skôr, než dieťa dokáže zvládnuť ich zamýšľaný účel, tu napríklad cez obliekanie si okuliarov, hľadanie dvojíc s otvorenými očami, ukladanie a vykladanie štvorčekov z krabice, skladanie obrazcov z látky. Viac nápadov by možno ukázalo dieťa pri hre.

It was our niece Hanka's second birthday. This gift would suit better an older child, but I do think that children's ability to meaningfully use a toy that is not yet within their developmental range of ability, finding new partial ways of how to play and get ready for the next stage of

Krabička obsahuje dvojice zodpovedajúcich textilných štvorcov. Sú začistené endlovaním. Jednotlivé látky majú výrazné textúry, od krajky, cez kožu až po organzu. 

The box is filled with matching fabric squares of different textures (lace, leather and organza, etc.) and seamed edges.



Hitom hry sú dvojvrstvové filcové "okuliare", ktorými si hrajúci zakryje oči. Do tejto konkrétnej krabičky (pôvodne od čaju) sa vošli okuliare detskej veľkosti.

The fun part comes with felt blindfolds. The wooden box (tea box, originally) offered a perfect fit for the child-sized blindfolds.




Materiál:
drevená krabička
8 rôznych látok výrazných na dotyk
látku na okluliare, ja som použila 2 vrstvy filcu rôznych farieb

wooden box

8 different types of fabric 
felt for the blindfolds (I used two layers made of two different felt pieces)


Podobnú realizáciu som našla na stránke La Pantigana. Pekné a realizovateľné nápady na hmatové pexeso môžete nájsť aj na blogoch Muita Ihania,Teach Beside Me a All Our Days.

nedeľa, 30. marca 2014

co to mas? Knisku?

Tento týždeň sme stretli tri milé tety. Všetky sa chceli s Agátkou rozprávať alebo jej vyjadriť svoj starostlivý záujem.

"Co to mas? Knisku?" spýtala sa prvá pani bezinterpunkčným dialektom.
"Nie!" odpovedala Agátka navzdory svojmu obvyklému sociálnemu nadšeniu. Myslím, že tete nerozumela a preto sa radšej rozhodla vzdialiť.

Na prechádzke lesom si Agátka v ruke niesla keksík. Pani idúca oproti nám sa na ňu milo usmiala, vystrela k nej ruku a spýtala sa: "Dáš mi?"
Agátka sa s vyplašeným výrazom v tvári rozbehla smerom ku mne.

"Spadneš!" predpovedala pani Agátke, keď sama kráčala dolu schodmi v Ikea.
Agátka sa zastavila, pozrela sa na mňa, na tetu a potom sa znovu s prehľadom pustila dolu schodmi. Asi verí zatiaľ viac sebe, než cudzím tetám.


Tieto tri ženy boli naozaj milé. Len škoda, že s Agátkou komunikovali spôsobom, ktorý jej nebol príjemný. Nejde ani o nejakú empatiu, či zručnosť v komunikácii s deťmi. Niekedy sa mi zdá, že by úplne stačilo, keby boli dospelí o kúsok prirodzenejší a trochu slušnejší - podobne, ako v komunikácii s iným dospelým. Veď od akého iného človeka by si pani v lese vypýtala jeho keksík?

Čierne kamienky / Little black stones



Až časom sa mi podarilo optimalizovať túto aktivitu tak, aby napriek svojej neštrukturovanej podstate mala vonkajšiu štruktúru a nemusela som zbierať kamienky po celej izbe. Chcela som, aby Agátka mohla byť v hre čo najviac slobodná a samostatná. Pomohlo nám:
Kúpili sme ich v IKEA. Jednoduché, krásne.  

Bought at IKEA. Simple and pretty.














1. Podložka dostatočne veľká vzhľadom na motorické schopnosti dieťaťa. Nám poslúžila plachta (Tácka pre ročnú Agátku netvorila dostatočne veľký priestor na kontrolovanú hru.)

Plachtu na konci aktivity jednoducho zdvihneme za okraje a zhrnuté kamienky presypeme naspäť do krabičky.

2. Priestorové a časové ohraničenie.

Aktivita má svoje stále miesto v krabičke na polici a jasný začiatok (Agátka prejaví záujem) a koniec (kamienky upraceme hneď, keď Agátka hru skončí).

3. Vnímavá prítomnosť dospelého.

Zdá sa mi, že pre Agátku je moja blízkosť akýmsi utvrdením v tom, že v hre môže ísť do hĺbky, že môže objavovať jej nové podoby a zmysel. Nevediem ju, nesnažím sa ju nič naučiť, ani jej netlieskam, no som blízko a svojím telom a slovami komunikujem, že ma zaujíma to, čo robí a ako objavuje svet.

Je tu tiež priestor pre reflexiu ("Tešíš sa, že sa ti podarilo naplniť vedierko", alebo "Hneváš sa, že sa vedierko vysypalo") a rozvoj reči prostredníctvom pomenovávania jednotlivých úkonov.

4. Poriadok v širšom okolí.

Keď sa materiál nemieša s ostatnými hračkami, lepšie sa nám sústredí (aj upratuje).

5. Jenoduché slovné ohraničenie hry. "Kamienky patria na plachtu."

6. Konzistentnosť... áno, áno - to je to najťažšie.

7. Ak dieťa kamienky rozhadzuje alebo o ne nejaví záujem, treba zvážiť, či táto hra zodpovedá jeho aktuálnym záujmom.

A čo vy? Hráte sa s neštrukturovaným materiálom? Ako ste sa vysporiadali s hranicami takejto hry?

It took me a while before I learned how to create an outer structure for this unstructured sensory activity. I wanted to create secure borders for this sensory play so Agátka could play as independently and freely as possible. I found helpful:  






1. Using a blanket. The tray wasn't big enough for my one year old to play in a controlled and free way. The blanket made it easy to clean up, just by lifting the edges and collecting the stones in the center.

2. Borders in time and space. The stones have a stable place on the shelf and we always put them back when finished. 

3. My sensing presence encouraging Agátka to explore the possibilities and the potential of the play material. I reflect and name the things she's doing, but I neither lead nor try to teach her anything. I love to see what she will do on her own. 

4. Structure in the surroundings, so the stones don't get mixed with other toys. Clean environment helps us to focus fully on what we're doing. 

5. Simple verbal setting: "The stones belong on the blanket."

6. Consistency... the hardest part.

7. If your child cannot focus on the material or throws it around, it might be because she isn't interested and currently needs something else. 


What about you? Do you play with unstructured material? How do you organize sensory play?





sobota, 29. marca 2014

Kvak / Ribbit

Už to prišlo aj na našich synovcov a netere - očarujúci svet symbolickej hry sa stiahol do utajenej vnútornej hry a von prýšti nová, tak silne sociálna potreba hrať sa spoločenské hry. Do deja vstupujú jednotlivé dynamiky ich osobností a okolo hracej plochy hrmia bleskurýchle reakcie odhaľujúce vnútorný svet týchto malých ľudí. Odrazu sú z nich sociálne živly pripravené vybojovať si svoje miesto na hracej ploche, ktorá je istým sociálnym mikrosvetom.



Otvorili sa tým tiež nové možnosti na tvorbu darčekov. Táto hra Kvak je jednoduchou adaptáciou klasík ako Človeče, nenehnevaj sa alebo Hady. Žabky vyrobené z kamienkov skáču po ploskáčoch podľa pokynov hracej kocky, na ktorej sú vypálené čísla 1, 2, 3, a to každé dvakrát. Beda, ak skočia na leknový list! Neudrží ich a preto sa musia vrátiť o krok späť na bezpečný kameň.





Materiál:
modrý a zelený filc
látka na podšitie a na vrecúška na žabky a celú hru
drevená kocka
bavlnky a ihla
ploské kamene rôznych tvarov
malé kamienky na žabky
akrylové farby
centrofixka



piatok, 28. marca 2014

Vitajte

Vitajte na tomto blogu. Volám sa Miriam Halamičková a každý deň začínam v radostnej zvedavosti. Naše dve dcéry objavujú svet a ja to s úžasom sledujem. Každý večer som potom nesmierne rada, že už konečne zaspali. Som vďačná a unavená. Občas znechutená, ale úplne spokojná tam, kde teraz som.

Welcome to this blog. My name is Miriam Halamičková and I jump into each day with joyous expectations. Our two daughters explore the world and it fascinates me. Then I cannot wait until they fall asleep at night. I'm thankful and exhausted. But content in the life I'm living right now.

 photo by Jana Machajdik 2012