sobota, 31. mája 2014

"Binec v bytě, šťastné dítě." (?)

Na blogu sa dá vytvoriť fascinujúca ilúzia dokonalosti. Aj fotky sa dajú nafotiť a povystrihávať tak, aby nebolo vidno neporiadok alebo uplakané dieťa, alebo tie otrasné kachličky. (Ubezpečujem vás, že dnes tu máme neporiadok, uplakané dieťa aj otrasné kachličky.)

Ako som tak bezmocne pozorovala rýchlo sa množiaci neporiadok s plačúcou Inkou na rukách, naša staršia dcéra sa spontánne, ako ešte NIKDY, začala hrať s farebnou ryžou (surová ryža, potravinárske farbivo, soľ).

Živelne, s vášňou a v plnom sústredení presýpala, naberala, "ryžovala" (ako na Aljaške, odkiaľ to má?), vysýpala, sitkom oddeľovala soľ od ryže a prstom písala. A ja som nezvyčajne beztresne všetko fotila, lebo ma na chvíľu vôbec nevnímala.

Občas si nie som istá, či je viac aktivít, ktoré ocení alebo tých, ktoré odmietne. Dnes ráno som si v duchu nadávala za to, že do momentálneho domáceho chaosu pridávam ešte aj zelenú ryžu. A teraz len spokojne sedím, usmievam sa a popíjajúc bezkofeinovú kávu pohľadom hladím dve spiace dievčatá.

A ďakujem Agátke, že nám dnes načistila vajcia do domáceho špenátu, ktorý moja mamka vypestovala v záhrade. Toto a ešte viac je toho, čo ma dnes pozdvihlo nad momentálny chaos u nás doma. Ďakujem.



 






Dážď / The downpour


Prší a slnko oslepujúco svieti do kvapiek. Agátka uteká v kruhu po posteli a výska "Búka! Čakám!" (búrka, čakám).
A ja myslím na môjho muža, ktorý nás každý deň učí, že obloha je obrovský kus prírody v tomto našom meste.

The sun is shining through the drops of downpour. Agatka is running on our bed and screaming "Storm! Waiting!" (I'm waiting for a storm.)
And I'm thinking of my husband who teaches us everyday that the sky is a huge piece of nature in this city of ours.

pondelok, 26. mája 2014

Rorschachovské machule a abstrakcia z chalúpky / Rorschach blots

 


Na chalúpke na kopaniciach je toho málo. Až tak, že sa tam lepšie dýcha. Jeden hojdací koník od tety Aničky, dva rebríky, parapety, lavička a potom už len to, čo si človek so sebou donesie. Pomedzi Agátkine "hore-dole-hore-dole" po spomínaných objektoch, sme vytiahli temperky. A v tom čistom vzduchu a jednoduchosti sme maľovali úplnú klasiku - na výkres sme vytlačili farby a ten sme zohnutý dobre pošúchali a postláčali, aby sa farby otlačili. Vzniknú tak symetrické machule. Keď vyschli, úplne som zatajila dych. Boli také krásne, jednoduché a zároveň členité. Miestami vznikli drobunké jazierka odtieňov modrej a tyrkisovej. Alebo ten zelený motýľ v tvare Vidlochvosta...

Keď Agátka niečo pekné vyrobí, mám chuť nejako to pretaviť do niečoho, čo jej naďalej bude prechádzať rukami. Tak som machule vystrihla, nalakovala sprejom na vlasy, pretrela Pamlakom a podlepila kartónom. Roztrihnuté na polovice tvoria machule abstraktné puzzle. Bola som zvedavá, čo povie na túto abstrakciu a som rada, že povedala "Hríbiky, jejda!"
There's just a few things up in our cottage. Just a swinging horse (donkey, honestly), two ladders, window sills and a bench. "Up-down-up-down" was sung by Agatka many times a day. Sometimes a little tempera time came in and the simplicity and beauty of these blots were created. I long to keep her artwork and use it daily. So I cut them out, coated them in hair spray and lacquer wood finish and added another layer of thick paper. Beautiful abstract puzzle for a little one. Agatka loved them from the beginning: "Mushrooms, yay!"





sobota, 24. mája 2014

Bezplienkový špeciál

Nedávno mi jedna známa povedala, že bezplienkovanie považuje za týranie detí. Odvtedy uvažujem nad tým, čo bezplienkovanie vlastne je a či jej dojem môže byť v niečom pravdivý.

Začnem tým, že názov "bezplienkovanie" sa mi zdá nešťastný. Napriek tomu, že moje deti (teraz už len jedno) nosia plienky, som presvedčená, že doma robíme to, čo sa nazýva Bezplienkovou komunikačnou metódou. Nejde podľa mňa o to, aby dieťa na sebe celý deň nemalo plienky, ale o to, aby sa mama naučila vnímať potreby dieťatka spojené s vylučovaním a aby plienka bola len tým, čím skutočne je - dočasnou pomocou a nie prenosným nočníkom.

Druhá vec je, že tak ako aj šatkovanie alebo látkové plienky, ani bezplienkovanie nie je univerzálnym princípom a praxou, ktorý by mali všetci vykonávať. Nevyhovuje to všetkým. A som presvedčená, že je to tak v poriadku.

Tento príspevok teda neberte ako manifest, nábor ani defenzívnu reakciu. Skúsim ho radšej napísať ako pozvánku na letnú slávnosť pri zbere jahôd - bude krásne, ak sa pridáte, no ak nie, pochutíme si pod slnkom aj na vašu počesť a zatiaľ vám prajeme krásny letný čas niekde inde, napríklad pri zbere čerešní, čo je tiež krásne.

Ku bezplienkovaniu nás dostali poštolky, ktoré naša staršia dcéra nosila do piatich mesiacov. Všimla som si, že v nich má ťažkosti vyprázdniť sa, no bezprostredne po tom, ako som jej plienku a poštolky roztvorila, vykonala, čo potrebovala. Tak som ju začala nosiť nad umývadlo, aby som si uľahčila prácu. Podľa rady našej pediatričky sme nikdy nepoužívali vlhké utierky, a tak by aj tak po potrebe skončila v kúpeľni.

Postupne sa z pokusov stal zvyk a v jej režime som sa zorientovala natoľko, že doma už plienku nepotrebovala. Približne od roka je bez plienky aj v noci, hoci na jeseň sme sa k plienke na von a na noc dočasne vrátili, z obavy pred chladom.

Pri druhej dcére som mala obavy, či to budem stíhať, no na moje prekvapenie je to všetko veľmi prirodzené. Momentálne má necelé štyri mesiace a keďže je už teplo, doma je väčšinu času bez plienky a ani počas krátkych spánkov už "neciká", no vyciká sa po zobudení.

No a ako je to s tou tyraniou? Vnímam na sebe, že keby som dôsledne nechávala Inku bez plienky, vo dne, v noci, bola by som z toho nervózna a na ňu by som vytvárala zbytočný tlak. Sformulovala som si niekoľko princípov, ktoré sú akousi prevenciou tejto "bezplienkovej tyranie":

1. Pokoj je dôležitejší, než plienka. Ak som nervózna z toho, že by sa Inka mohla pocikať (na návšteve, alebo aj doma), dám jej plienku.

2. Spánok a kojenie sú pre mňa nedotknuteľné. Sú hardcorové mamky, ktoré zvládajú dávať deti nad nočník aj v noci. Ja si to pri ľahkom spánku a náročnom uspávaní mojich dievčat neviem predstaviť. To isté platí pri kojení. Neprerušujem, nenosím nad umývadlo, atď. Snažím sa byť čo najpokojnejšia a ničím kojenie nerušiť.

3. Je mi jedno, či periem plienku alebo nohavice. Pokiaľ sa Inka alebo Agátka pocikajú, jednoducho vyzlečiem a ideme ďalej. Nechcem, aby mali z toho zlý pocit. Všetko má svoj čas. Keď ide na Agátku choroba alebo je naplno zaujatá dianím okolo seba, aj jej sa stane, že nestihne na záchod. Je to v poriadku, dá sa to ľahko vyprať.

4. Bezplienkovanie má význam len keď je to pre dieťatko príjemné. Môj skeptický muž nie je veľmi na tieto alternatívne fintičky, no o Inke nad umyvadlom povedal "..týranie? Skôr úľava...", čo ma nesmierne potešilo.

5. Bezplienkovanie je prostriedok a nie cieľ. Teším sa napríklad, keď vidím, ako sa bez plienky Inka slobodne otáča, rotuje a plazí, alebo keď sa jej uvoľní ubolené bruško. Teším sa, že Agátka (22 mesiacov) je teraz už samostatná, sama sa vyzlečie, ide na nočník, sama sa oblečie. Teším sa z každej oblasti, v ktorej si môže dôverovať a byť zodpovedná za samu seba.

6. Podstatu bezplienkovania vidím v blízkosti a vo vnímavosti toho, čo mi moje deti komunikujú. Tak ako v kojení, v hre, v motorickom rozvoji, či v emocionálne intenzívnych situáciách, nasledujem ich signály, nechávam sa nimi viesť a snažím sa obom svojim dcéram dať najavo, že im dôverujem a že verím, že ony najlepšie cítia, čo potrebujú. Inku nedávam na záchod vtedy, keď mám pocit, že by mala ísť. Nepoužívam dokonca ani zvukový povel. Naopak, najprv ona prejaví potrebu, až potom ja reagujem ponúknutím polohy, v ktorej je jej najprirodzenejšie sa vyprázdniť. Dôverujem jej, že podľa svojho vývinového štádia mi ukáže toľko, čo je pre ňu momentálne primerané. Niekedy tak stihneme 10 a niekedy 100 percent. Všetko je to v poriadku.

Je to trochu kontroverzná téma a nepúšťa sa do nej ľahko, veď zjavne môžem niekomu pripadať ako týrajúca matka. Hádam ale nie som. Naše dievočky sa zdajú byť spokojné. Dalo by sa argumentovať gastrokolikovým reflexom, nižším percentom koliky u bezplienkových detí, svalmi zvierača na hrubom čreve a zmienkami o celých národoch, ktoré o plienkach ani len netušia, ale do toho sa až tak nerozumiem. Iste by ste sa viac dozvedeli z knihy Ingrid Bauerovej - Bez plienky. My to s dievčatami objavujeme samé, intuitívne a osobne.

Články na túto tému:

http://www.zenskekruhy.sk/mamicky/bkm/item/152-bkm-otazky-odpovede
http://www.prirodzene-materstvo.sk/starostlivost-o-dietatko/bezplienkovanie-mat-ci-nemat-plienku/

streda, 21. mája 2014

Rozkvitlo vílam pod nohami / Flowers blooming under the feet of fairies

Dievčatá zmohla dnešná páľava a spia. Striedavo mrnčia a usmievajú sa zo sna a ja ticho pri nich sedím a fotím našu kvietkovú hru. 
The girls are fast asleep after the hot morning spent outside. I'm using this special time to post about our Blooming board game.

Pravidlá sú jednoduché. Na začiatku si každý hráč vytiahne z vrecúška päť farebných štvorcov. Podľa nich sa počas hry snaží získať päť kvetov, ktoré vždy položí na štvorec rovnakej farby (jeden štvorec-jeden kvet). Do kruhu od najmladšieho hádžeme kockou (je na nej tých istých 5 farieb a jedna strana, na ktorej sú všetky farby, a teda hráč si z nich môže ľubovoľne vybrať). Z kôpky kvietkov si hráč vždy môže zobrať kvet takej farby, akú kockou hodil. Vyhrá ten, komu sa prvému podarí prikryť všetky svoje žetóny.

The game is simple. Each player draws five cards and tries to cover them with five flowers of corresponding color. When thrown, the dice shows which color of flower is to be taken. The goal is to cover all five cards and be the first to do so! 




A teda, natrhať, vylisovať a vysušiť kvietky, nastrihať štvorce. Všetko zalaminovať a vystrihnúť (kvetom treba nechať laminovaný presah). Pomaľovať akrylmi drevenú kocku. Ušiť vrecúško alebo použiť škatuľku.

Hru sme sa minule hrali na lúke a teraz som zistila, že z bielych sedmokrások mi zostali len dve, ostatné sme museli stratiť. Mám ideu, ktorú už musí dotiahnuť niekto iný (ja až potom, keď nebude treba prať ocikané plienky a upratovať garderóbu mladej slečny, ktorá miluje prezliekanie). Tou je vrecúško, ktoré sa po otvorení dá rozprestrieť ako veľká zelená hracia plocha, ktorá sa po skončení hry jednoducho zbalí aj s  kvietkami na nej. Dajte vedieť a nafoťte, budem rada!

Pluck and dry flowers, cut out cards and laminate them all. Paint the dice and enjoy!


streda, 7. mája 2014

Ježko / Hedgehog

A predsa sa nám aspoň na chvíľu podarilo zabaviť našu avon lady niečím iným, než krémikmi, sponkami, šatami a topánkami!

(drevený podstavec, vŕtačka, špajdle, korálky a akryl)

Oh did we really manage to please our little lady by something other than dresses, lotions and hairpins?

(wooden base, drill, toothpicks or thin wands, beads and acrylic paint)







nedeľa, 4. mája 2014

Žasnem. Nech sa páči, nahliadnite aj vy. Interview s Luciou

Lucia má tri dcéry. Emu (5), Hanku (2,5) a Lauru (3 mesiace). Chcela som sa s ňou rozprávať o Montessori Mobiles. Nakoniec som náš hodinu a pol dlhý rozhovor bohatý na smiech, plač a vety našich dievčat prepisovala dva týždne. Tak ale uznajte, ako by som mohla s takouto jedinečnou ženou obísť tieto rodičovské témy...

O deťoch a Montessori
Tvoj nápad využiť vešiaky ako nosnú časť na Montessori Mobiles mi pripadá geniálny...
(smiech) Jednoduchý, no... tým, že nemám čas chodiť veľmi do obchodu, tak sa snažím  vždy doma niečo nájsť.

Akým spôsobom využívaš Monte Mobiles?
Od narodenia ich vešiame nad tie plochy, kde Laura leží. Spočiatku to bolo takmer výhradne v kúpeľni, čo bolo jej najobľúbenejšie miesto. Teraz, keď už dlhšie vydrží byť hore (približne od 12 týždňov), má ich zavesené nad matracom na zemi pri zrkadle. Zdá sa mi, že predtým bolo na ňu zrkadlo aj Mobile príliš veľa. A kým sme na Lauru čakali, mali sme ich ako dekoráciu...

Pripravovala si Laure hračky a vyvesené vám pripomínali a zreálňovali nového človiečika. To je krásna príprava na bábätko! Využívala si ich pri všetkých deťoch?
Pri Hanke a Eme som nemala Montessori, ale skôr komerčnejšie mobily. Vidím v tom zásadný rozdiel. Montessori Mobiles zodpovedajú presne veku a vývinu bábätka, a tak sa do sledovania detailov môže naplno ponoriť.

A teraz, keď si objavila Montessori hračky, zmenil sa Tvoj vzťah k týmto komerčným hračkám?
K niektorým určite. Niektoré sú už dávno preč... Niekedy mám chuť zbaviť sa všetkých plastových hrnčekov a tanierikov... určite to človeka posúva niekam inam.

U nás je teraz najúžasnejší Mobile Agátka.
Hej... niekedy ako rodičia prežívame výčitky, že to najmladšie dieťa nemá toľko pozornosti, ale je to veľmi bohato kompenzované tým starším súrodencom. Predtým, kým som ja nerozprávala, tak bolo ticho a teraz tam stále niekto džavoce. Či už priamo, alebo nepriamo, je obohacovaná našou interakciou.
 

Mení sa priebežne aj Tvoj spôsob rodičovstva?
To tiež... dozrievame, ale aj zlyhávame. V niečom akoby sa Ti rozširuje obzor. Pri tom prvom si vystavená všetkým rôznym spôsobom výchovy a ty sa v tom hľadáš a snažíš sa zorientovať (aj pomedzi pocity viny). Nájdeš si nejaký svoj štýl, ktorý si na chvíľu osvojíš, potom príde druhé a všetko to naruší a ty sa hľadáš znovu a potom príde tretie a zasa sa musíš znovu hľadať..

Vždy som z vás mala pocit, že dôraz na samostatnosť a rešpekt je pre vás dôležitý, akoby ste tieto princípy Montessori mali prirodzene, intuitívne v sebe...
Určite je pre mňa dôležitá samostatnosť dieťaťa. Čo vie, nech si robí samo. Tak to cítim, že je to aj pre nich dobré, aj pre mňa. Ja sa zbytočne nezaoberám vecami, ktoré oni dokážu a oni v tom môžu rásť. Nepáči sa mi, keď sa jedná s dieťaťom ako... to je tvrdo povedané, ako s "dementným tvorom", ktorý nechápe a nerozumie a musíme naňho tlačiť a manipulovať ním.

Pre mňa je hrozne vzácne, keď sa moje dieťa samo... zabaví, naučí, keď niečo objaví. Možno je to aj moja pohodlnosť, ale keď sme v múzeu alebo v autobuse, neupozorňujem dieťa na každú zaujímavú vec, ale veľmi sa teším, keď si ono samé niečo nájde. Môj postoj je taký pasívnejší, som viac v úzadí. A fakt mám tiež pocit, že deti vedia, čo si majú vybrať.

Teraz je pre mňa najväčšia radosť, keď sa starám o Lauru a Hanka s Emou (2 a 5 rokov) si nájdu spoločnú hru. Ani tam nejdem... niektorí vravia, že ich treba ísť pochváliť, ale ja k tomu mám až akýsi svätý rešpekt, nechcem ich vyrušiť. Ich voľný, neštrukturovaný voľný čas má pre mňa obrovskú hodnotu.



Čo ešte chystáš pre Lauru?
Momentálne máme nový dancers' mobile, čo bola prvá vec, pri ktorej Laura vydržala polhodinu. Vraciame sa aj k starším Mobilom. A zrkadlo, začína ju zaujímať, uvedomelejšie sa pozoruje. A teraz sa chystám na úchopové hračky, na zvonček na šnúrke, na krúžok, hrkálky, korálky, textúry... ale ešte tam nie je, tak čakáme. Ale vyrábame... osvedčilo sa mi to mať ako projekt so staršími dcérami.

O rodičovstve

Čo pokladáš vo výchove za najdôležitejšie?
Pred týždňom som si dala do kuchyne motto, že predovšetkým chcem, aby sa naše deti cítili milované a docenené, aby cítili, že z nich máme radosť.
Sú dni, keď to nezvládam a keď oni už potom spia, tak spätne túžim po tom, aby som im lepšie bola komunikovala, že sa z nich teším. A potom to samozrejme už nejde, keďže spia. Tak to mám v kuchyni na očiach, aby som si aj v ťažkých chvíľach pripomínala, že chcem, aby sa cítili prijímané a aby vedeli, že z nich máme radosť.

Aké iné zdroje okrem Montessori sú pre Teba podnetné?
Ja som prekonala takú cestu, na začiatku som čítala knižku od Giny Ford, to som bola ešte tehotná. Prečítala som tú jej brožúrku a mala som pocit, že rodičovstvo bude také ľahké... budeme fungovať podľa hodiniek, dieťa bude spať celú noc. Ale asi tak po troch týždňoch som pochopila, že to nevyhovuje ani mne, ani môjmu dieťaťu. Tak sme hľadali iný spôsob a vtedy ma nasmerovala Elisabeth Pantley. K takému láskavému výchovnému štýlu... vážiť si to dieťa ako osobu, nebrať ho ako menejcenného len preto, že ešte všetkému nerozumie. Také to pozitívne rodičovstvo, kde sa snažíme viac dieťa motivovať, než sa mu vyhrážať, hoci (smiech) máme obdobia, kedy sa viac vyhrážame, než motivujeme...
Potom napríklad aj kniha Respektovat a být respektován a tiež rozhovory s kamarátkami. Montessori potom prišlo až ako keby na tom vrchole, akoby to celé tento prístup zaobalil.

A zhodli ste sa v týchto postojoch voči deťom aj s tvojím manželom?
Myslím, že hej... možno som ho k rešpektujúcemu rodičovstvu inšpirovala ja, ale mám pocit, že on je v tom oveľa dôslednejší. Keď pri únave strácam silu a empatiu, tak príde a povie "Ale Luci, skús to spraviť inak". V určitom období som prežívala rozčarovanie, že sa k deťom snažím správať rešpektujúco a potom mi dieťa povie niečo totálne drzé alebo zraňujúce. A hovorím si, že toto som ťa ja predsa neučila... On v tom ale zostáva taký verný a jeho nadšenie z dievčat nadchýňa potom aj mňa. Však ja aj vidím, že keď na dievčatá idem inak, než rešpektujúco, je to len horšie.

My máme niekoľko oblastí, v ktorých sa rochádzame (napríklad stravovanie a vzťah k technológiiám). Ale tak nejak sa mi javí, že by nebolo dobré spochybniť jedného z nás. Obaja sme rodičmi a máme asi ukázať našim deťom svoj spôsob života.

Uvedomujem si, že deti sú vystavené rôznym prístupom. Napríklad na Eme vidím, že keď na ňu niekto tak ostrejšie zareaguje, tak to strašne zle nesie. Nie je na to zvyknutá a potom nezvládne situáciu, ktorú iné dieťa ani veľmi nevníma. Tá realita života prinesie všeličo, tak asi nie je na škodu, keď aj doma zažije rôzne postoje, zvyky a prístupy. Asi sa treba zísť na tých styčných bodoch a v ostatných veciach dieťa zažíva, že ste rôzni a že to je dobré. Možno aj to dieťa potom má slobodu byť iné, byť svoje.
Myslím, že dieťa má kapacitu vstrebať rôznosť.
Keď vidím deti, ktoré sú vychovávané iným štýlom, nie je to tak, že moje deti sa lepšie správajú, práveže často sa horšie správajú...

Akoby teda rešpektujúci prístup nebol zárukou skvelého a vždy rešpektujúceho dieťaťa, ale rodiča k nemu vedie to, že mu rešpekt vo výchove pripadá čestnejší a zdravší z jeho strany...
Mne to pripadá tak, že často sa deti správajú podobne, bezohľadu na to, ako sú vychovávané, ale... je nám príjemnejšie. Keď toľko nekričíme doma a nevyhrážame sa jeden druhému, je nám spolu príjemnejšie.

To mi pripomína Naomi Aldort, ktorá hovorí, že keď dieťa doma rozleje a narobí neporiadok, upratovanie trvá rovnako dlho, či sa na neho hneváš alebo či sa spolu zasmejete. Rozdiel je v tom, ako sa pri tom spolu cítime.
To je dobrá myšlienka... pre mňa je dôležité aj nesnažiť sa o dokonalosť, lebo jednak toho nie som schopná, ale ani nechcem na deti vytvárať tlak, že oni musia byť dokonalé. Pre mňa je dôležitejšia tá pravdivosť priznať si, že som zlyhala, povedať prepáč, že som to nezvládla. Keď šijem, často dvakrát strihám a raz meriam a potom to ukážem Eme so slovami pozri, nevyšlo mi to, alebo zasa som skôr strihala, než som mala... a ona sa učí, že sa nič nedeje, že sa dá začať odznova. Snažím sa, aby mala slobodu zlyhať. V jednej knihe sa píše, že to je najdôležitejšia vec, ktorú môžete dieťa naučiť.

Vďaka za rozhovor a mnohé, pre mňa dlhodobé inšpirácie.