nedeľa, 4. mája 2014

Žasnem. Nech sa páči, nahliadnite aj vy. Interview s Luciou

Lucia má tri dcéry. Emu (5), Hanku (2,5) a Lauru (3 mesiace). Chcela som sa s ňou rozprávať o Montessori Mobiles. Nakoniec som náš hodinu a pol dlhý rozhovor bohatý na smiech, plač a vety našich dievčat prepisovala dva týždne. Tak ale uznajte, ako by som mohla s takouto jedinečnou ženou obísť tieto rodičovské témy...

O deťoch a Montessori
Tvoj nápad využiť vešiaky ako nosnú časť na Montessori Mobiles mi pripadá geniálny...
(smiech) Jednoduchý, no... tým, že nemám čas chodiť veľmi do obchodu, tak sa snažím  vždy doma niečo nájsť.

Akým spôsobom využívaš Monte Mobiles?
Od narodenia ich vešiame nad tie plochy, kde Laura leží. Spočiatku to bolo takmer výhradne v kúpeľni, čo bolo jej najobľúbenejšie miesto. Teraz, keď už dlhšie vydrží byť hore (približne od 12 týždňov), má ich zavesené nad matracom na zemi pri zrkadle. Zdá sa mi, že predtým bolo na ňu zrkadlo aj Mobile príliš veľa. A kým sme na Lauru čakali, mali sme ich ako dekoráciu...

Pripravovala si Laure hračky a vyvesené vám pripomínali a zreálňovali nového človiečika. To je krásna príprava na bábätko! Využívala si ich pri všetkých deťoch?
Pri Hanke a Eme som nemala Montessori, ale skôr komerčnejšie mobily. Vidím v tom zásadný rozdiel. Montessori Mobiles zodpovedajú presne veku a vývinu bábätka, a tak sa do sledovania detailov môže naplno ponoriť.

A teraz, keď si objavila Montessori hračky, zmenil sa Tvoj vzťah k týmto komerčným hračkám?
K niektorým určite. Niektoré sú už dávno preč... Niekedy mám chuť zbaviť sa všetkých plastových hrnčekov a tanierikov... určite to človeka posúva niekam inam.

U nás je teraz najúžasnejší Mobile Agátka.
Hej... niekedy ako rodičia prežívame výčitky, že to najmladšie dieťa nemá toľko pozornosti, ale je to veľmi bohato kompenzované tým starším súrodencom. Predtým, kým som ja nerozprávala, tak bolo ticho a teraz tam stále niekto džavoce. Či už priamo, alebo nepriamo, je obohacovaná našou interakciou.
 

Mení sa priebežne aj Tvoj spôsob rodičovstva?
To tiež... dozrievame, ale aj zlyhávame. V niečom akoby sa Ti rozširuje obzor. Pri tom prvom si vystavená všetkým rôznym spôsobom výchovy a ty sa v tom hľadáš a snažíš sa zorientovať (aj pomedzi pocity viny). Nájdeš si nejaký svoj štýl, ktorý si na chvíľu osvojíš, potom príde druhé a všetko to naruší a ty sa hľadáš znovu a potom príde tretie a zasa sa musíš znovu hľadať..

Vždy som z vás mala pocit, že dôraz na samostatnosť a rešpekt je pre vás dôležitý, akoby ste tieto princípy Montessori mali prirodzene, intuitívne v sebe...
Určite je pre mňa dôležitá samostatnosť dieťaťa. Čo vie, nech si robí samo. Tak to cítim, že je to aj pre nich dobré, aj pre mňa. Ja sa zbytočne nezaoberám vecami, ktoré oni dokážu a oni v tom môžu rásť. Nepáči sa mi, keď sa jedná s dieťaťom ako... to je tvrdo povedané, ako s "dementným tvorom", ktorý nechápe a nerozumie a musíme naňho tlačiť a manipulovať ním.

Pre mňa je hrozne vzácne, keď sa moje dieťa samo... zabaví, naučí, keď niečo objaví. Možno je to aj moja pohodlnosť, ale keď sme v múzeu alebo v autobuse, neupozorňujem dieťa na každú zaujímavú vec, ale veľmi sa teším, keď si ono samé niečo nájde. Môj postoj je taký pasívnejší, som viac v úzadí. A fakt mám tiež pocit, že deti vedia, čo si majú vybrať.

Teraz je pre mňa najväčšia radosť, keď sa starám o Lauru a Hanka s Emou (2 a 5 rokov) si nájdu spoločnú hru. Ani tam nejdem... niektorí vravia, že ich treba ísť pochváliť, ale ja k tomu mám až akýsi svätý rešpekt, nechcem ich vyrušiť. Ich voľný, neštrukturovaný voľný čas má pre mňa obrovskú hodnotu.



Čo ešte chystáš pre Lauru?
Momentálne máme nový dancers' mobile, čo bola prvá vec, pri ktorej Laura vydržala polhodinu. Vraciame sa aj k starším Mobilom. A zrkadlo, začína ju zaujímať, uvedomelejšie sa pozoruje. A teraz sa chystám na úchopové hračky, na zvonček na šnúrke, na krúžok, hrkálky, korálky, textúry... ale ešte tam nie je, tak čakáme. Ale vyrábame... osvedčilo sa mi to mať ako projekt so staršími dcérami.

O rodičovstve

Čo pokladáš vo výchove za najdôležitejšie?
Pred týždňom som si dala do kuchyne motto, že predovšetkým chcem, aby sa naše deti cítili milované a docenené, aby cítili, že z nich máme radosť.
Sú dni, keď to nezvládam a keď oni už potom spia, tak spätne túžim po tom, aby som im lepšie bola komunikovala, že sa z nich teším. A potom to samozrejme už nejde, keďže spia. Tak to mám v kuchyni na očiach, aby som si aj v ťažkých chvíľach pripomínala, že chcem, aby sa cítili prijímané a aby vedeli, že z nich máme radosť.

Aké iné zdroje okrem Montessori sú pre Teba podnetné?
Ja som prekonala takú cestu, na začiatku som čítala knižku od Giny Ford, to som bola ešte tehotná. Prečítala som tú jej brožúrku a mala som pocit, že rodičovstvo bude také ľahké... budeme fungovať podľa hodiniek, dieťa bude spať celú noc. Ale asi tak po troch týždňoch som pochopila, že to nevyhovuje ani mne, ani môjmu dieťaťu. Tak sme hľadali iný spôsob a vtedy ma nasmerovala Elisabeth Pantley. K takému láskavému výchovnému štýlu... vážiť si to dieťa ako osobu, nebrať ho ako menejcenného len preto, že ešte všetkému nerozumie. Také to pozitívne rodičovstvo, kde sa snažíme viac dieťa motivovať, než sa mu vyhrážať, hoci (smiech) máme obdobia, kedy sa viac vyhrážame, než motivujeme...
Potom napríklad aj kniha Respektovat a být respektován a tiež rozhovory s kamarátkami. Montessori potom prišlo až ako keby na tom vrchole, akoby to celé tento prístup zaobalil.

A zhodli ste sa v týchto postojoch voči deťom aj s tvojím manželom?
Myslím, že hej... možno som ho k rešpektujúcemu rodičovstvu inšpirovala ja, ale mám pocit, že on je v tom oveľa dôslednejší. Keď pri únave strácam silu a empatiu, tak príde a povie "Ale Luci, skús to spraviť inak". V určitom období som prežívala rozčarovanie, že sa k deťom snažím správať rešpektujúco a potom mi dieťa povie niečo totálne drzé alebo zraňujúce. A hovorím si, že toto som ťa ja predsa neučila... On v tom ale zostáva taký verný a jeho nadšenie z dievčat nadchýňa potom aj mňa. Však ja aj vidím, že keď na dievčatá idem inak, než rešpektujúco, je to len horšie.

My máme niekoľko oblastí, v ktorých sa rochádzame (napríklad stravovanie a vzťah k technológiiám). Ale tak nejak sa mi javí, že by nebolo dobré spochybniť jedného z nás. Obaja sme rodičmi a máme asi ukázať našim deťom svoj spôsob života.

Uvedomujem si, že deti sú vystavené rôznym prístupom. Napríklad na Eme vidím, že keď na ňu niekto tak ostrejšie zareaguje, tak to strašne zle nesie. Nie je na to zvyknutá a potom nezvládne situáciu, ktorú iné dieťa ani veľmi nevníma. Tá realita života prinesie všeličo, tak asi nie je na škodu, keď aj doma zažije rôzne postoje, zvyky a prístupy. Asi sa treba zísť na tých styčných bodoch a v ostatných veciach dieťa zažíva, že ste rôzni a že to je dobré. Možno aj to dieťa potom má slobodu byť iné, byť svoje.
Myslím, že dieťa má kapacitu vstrebať rôznosť.
Keď vidím deti, ktoré sú vychovávané iným štýlom, nie je to tak, že moje deti sa lepšie správajú, práveže často sa horšie správajú...

Akoby teda rešpektujúci prístup nebol zárukou skvelého a vždy rešpektujúceho dieťaťa, ale rodiča k nemu vedie to, že mu rešpekt vo výchove pripadá čestnejší a zdravší z jeho strany...
Mne to pripadá tak, že často sa deti správajú podobne, bezohľadu na to, ako sú vychovávané, ale... je nám príjemnejšie. Keď toľko nekričíme doma a nevyhrážame sa jeden druhému, je nám spolu príjemnejšie.

To mi pripomína Naomi Aldort, ktorá hovorí, že keď dieťa doma rozleje a narobí neporiadok, upratovanie trvá rovnako dlho, či sa na neho hneváš alebo či sa spolu zasmejete. Rozdiel je v tom, ako sa pri tom spolu cítime.
To je dobrá myšlienka... pre mňa je dôležité aj nesnažiť sa o dokonalosť, lebo jednak toho nie som schopná, ale ani nechcem na deti vytvárať tlak, že oni musia byť dokonalé. Pre mňa je dôležitejšia tá pravdivosť priznať si, že som zlyhala, povedať prepáč, že som to nezvládla. Keď šijem, často dvakrát strihám a raz meriam a potom to ukážem Eme so slovami pozri, nevyšlo mi to, alebo zasa som skôr strihala, než som mala... a ona sa učí, že sa nič nedeje, že sa dá začať odznova. Snažím sa, aby mala slobodu zlyhať. V jednej knihe sa píše, že to je najdôležitejšia vec, ktorú môžete dieťa naučiť.

Vďaka za rozhovor a mnohé, pre mňa dlhodobé inšpirácie.

2 komentáre:

  1. Perfektne. Ked budem velky, tak takuto babu by som chcel za zenu!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nech teda vyrasties co najskor! Je fakt skvela.

    OdpovedaťOdstrániť