Liečebnopedagogické pozorovanie / A therapist's note

Keď pozorujem Agátku pri práci, často si spomeniem na jednu prednášku ešte na bakalárskom štúdiu, kde profesorka Horňáková hovorila o nemeckých chránených dielňach, v ktorých klienti vytvárajú produkty reálne využívané v priemysle. Vtedy ma zaskočil ten rozpor, že ja chránené dielne vnímam ako akýsi štýl, čo mám rada (rada si posedím v Radničke, či v Zrnku a veľmi rada pijem zo šálok od klientov zo Sibírskej). Ale v zamestnaní znevýhodnených klientov ide o reálnu hodnotu ich produktu. O to, aby boli vyhľadávaní nie preto, že je "in" sedieť v Radničke, ale preto, že mi chutia ich orechové rožteky. Alebo o to, že mentálne postihnutí klienti niekde v Nemecku vyrábajú súčiastku používanú v normálnych autách.

Je super, keď Agátka akoževysáva a akožečeše Inku. Ale ešte fajnovejšie je, keď mi zalezie dolu pod stôl, keď na niečo nedočiahnem, alebo keď po sebe poutiera rozliatu vodu, donesie Inke hračku, alebo dokonca - minule ma dojala tým, že si zašila pančušku. V rámci svojich možností a s asistenciou. Ale bez "akože".

I love when the practical life activities Agatka does, are real. When she hands me something I cannot reach, or when she peels an egg, or dries water she spilled. I was surprised by how she managed to fix her stockings with my assistance. 

 

A ešte ma potešilo, veľmi, veľmi, ako si minule do šatky vložila dve bábiky. Odkedy sú s Inkou dve, nie je to vždy pre ňu ľahké. Ale myslím, že jej už je dobre. Lepšie, než dobre. 

I was also touched when she asked me to do a double-baby-wrap on her. It is not always easy to have a sibling. I think she's more or less settled down now and enjoys not being the only one.