pondelok 6. októbra 2014

Rieka

Keď som bola malé dievča, s otcom sme často chodili k Dunaju do tichých zátok. Po záplavách tam boli naplavené celé stavby zo stromov a konárikov. Dalo sa na nich sedieť aj niekoľko metrov nad zemou a pozorovať vlny, lode a vtáky.

Dnes chodíme k Dunaju ako rodina. Na iné miesto. Je tiché, opustené a žijú tam dlhonohé stromy, pes z vŕbového torza, kamene, v ktorých vidí človek tváre a zvieratá. My s Inkou od nich nevieme odtrhnúť oči. Agátka s Rasťom zasa dychtivo čakajú na vlny a z celej sily hádžu do rieky kamene a drevá.

Začala krásna jeseň. Beriem von so sebou nožnice a vystrihujem Agátke zvieratká z napadaných listov. Dievčatá sú už vo veku, kedy je to príjemné byť vonku, vymrznúť a vrátiť sa domov k čaju a rozprávke. Myslím, že toto je to obdobie života, na ktoré raz budeme spomínať "Ako nám bolo krásne".

3 komentáre:

  1. paradne miesto. ak nie je tajne, prezradite, ako sa tam ide? my tu sice mame les, ale vyprava k vode ma tiez velke caro. k nam je najblizsie sihot, ale neda sa tam ist.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. je polotajne! indicie z fotiek su ale jasne, poslem Ti do mejlu trasu. mozno sa tam niekedy stretneme a chlapci nas naucia latinske nazvy lietajucich cajok.

      Odstrániť
  2. dakujem! teraz znovu prezeram fotky - indicie zakryva hmla, ale uz su mi jasne! :)

    OdpovedaťOdstrániť