utorok, 18. novembra 2014

Čitáreň v lese / Reading in the forrest


Postieľka, v ktorej nikto nespáva, lebo nám je nejako lepšie všetkým spolu. Vtáčiky, ktoré som plstila počas čakania na kontroly v tehotenskej poradni minulú jeseň a zimu. Štyridsať plstených guličiek ako moja večerná psycho(hygiena?) pri spiacich chorých dievčatách. Pavučinové biele šatky, ktoré už niekoľko generácií sprevádzajú našu rodinu. Hríbik a zmätený tučný medveď, ktorého Agátka striedavo oslovuje "bábätko" a "myška". Taška s krajkou po starkej na knihy, ktorá visí na boku postieľky, aby boli knižky po ruke. Tričká "Raised by wolves" od krásnej Janky z lesa. Nepodarilo sa mi dievčatá zachytiť v stave statickom, tak ich pramálo vidno. Sú to proste divé vĺčatá.

piatok, 14. novembra 2014

Chvíľočka / A moment

Ešte nikdy mi nebolo tak dobre, ako odkedy som mamou. Milujem toto obdobie života. Ale keď príde raz za čas deň, kedy zaspia obe deti a v byte nastane ticho a dokonca ma ešte Inka aj pustí z dojčenského zovretia, dychtivo vpíjam túto chvíľu. Bažím po akomsi "zabudnutí". Ani náhodou nie som ochotná túto chvíľu obetovať upratovaniu. Na chvíľu som tu len ja sama sebou. Dnes s horkou čokoládou a Yalomom. Predstavujem si všetky mamy, ktoré práve tiež dúfajú v chvíľku len pre seba a dúfam, že vládzete. Moja Katka, Zuzka, Lucia, Maruška, Danka, Jarmila, Veronka, Janka, Jana, Monika, Viki a mnohé premnohé ďalšie.

I love being mother, I've never felt better in my life. When both girls happen to fall asleep though, which rarely occurs, our home is so beautifully quiet all of a sudden. I feel I want to sink into the empty space and forget for a little moment. It's just me, such an unusual setting. And I wouldn't give up this moment for a tidy home! And my dear friends, fellow mammas are on my mind, hoping you are well and strong today.

Odvrátená stránka nízkych políc dostupných už aj mladšiemu súrodencovi. The low shelves reachable for children and their dark sides.

 
Irvin Yalom a horká čokoláda. Irvin Yalom and dark chocolate.

streda, 5. novembra 2014

Gombíky / Buttons

Obliekacie rámy sú jednou z najzákladnejších pomôcok, o ktorých Montessori píše vo svojich prácach (napríklad v Discovery Of The Child). Sú drahé a ako sa na Montessori kongrese spýtal môj spolužiak Pietro, načo by dieťa zapínalo gombíky na drevenom ráme, keď má košeľu?

Niečo na tom pravdy je. Samu ma to zaujíma a dychtivo pozorujem Agátku, jej hru a jej zručnosti reálneho života, aby som si v tom urobila jasno.

Jedno je isté. Gombíkové hračky nie sú nutné na to, aby sa dieťa naučilo zapínať a rozopínať gombíky. Niekedy je však schodná a príjemná cesta k detskej samostatnosti práve tá hravá. Hra vo svojej podstate je priestorom, v ktorom vládne dieťa samé. Keď sa mu podarí zapnúť hračkárske gombíky, je dobre. Keď sa mu to nepodarí, je to na ňom samom, či tým tresne o zem, alebo jednoducho zmení použitie gombíkov na mince a začne sa hrať na obchod a na neúspech zabudne. Možnosť zmeny témy odníma bremeno z "úlohy", zatiaľ čo, ak dám Agátke do košíka tri jej košieľky, riskujem, že ju celkom zjavný neúspech odradí.

My obliekacie rámy nemáme, hoci sa na ne chystám. Tu je ale výborná alternatíva, ktorá je pre detské pršteky ešte jednoduchšia. Je to opäť tip od Lucie. Podklad z látky (ja som šila z 3 vrstiev z nohavíc, Lucia použila filc). Gombíky a filcové krúžky, lístky a kvietky s dierkou na gombík. A podobným spôsobom zips, šnúrky, cvočky... Agátka sa s tým dvakrát zahrala a potom si išla do skrine zobrať sveter, ktorý si obliekla a pozapínala.

A v tom sa pre mňa dnes rozjasnila jedna pointa. Na hračke si vyskúšala, čo dokáže. Získala odvahu a dôveru v samu seba. V hre si overila, čo vie a potom sebaisto vstúpila do reálnych vôd. Bolo to prvýkrát, čo pozapínala všetky gombíky, nie len jeden alebo dva.

Pohľad na dieťa, ktoré práve zažilo, že dokáže niečo, čo ešte pred nedávnom len sledovalo robiť svojho rodiča, je dych vyrážajúci. Takže, Pietro, má to niečo do seba!

An alternative to the original Montessori Dressing Frames. Inspiration from Lucia. Likewise, zippers and hookes can be used. Agatka played with this button toy twice and then went to get her sweater. She did all the buttons for the first time. I am enchanted when I see her face after she has managed doing on her own something she had only been watching us, adults, doing for her before.

utorok, 4. novembra 2014

November

Nemám nič konkrétne na mysli. Sme už dlho, dlho chorí. Už aj my poznáme, čo je to byť chorí vo viacdetnej rodine, kde nádej z vyliečenia jedného člena znamená zákonite nejaký nový vírus u ďalšieho. A tak ďalej. Už sme boli aj na centrálnom príjme v nemocnici, aj na krvých testoch, tak si myslím, že keď toto celé pominie, život mi bude pripadať nesmierne prívetivý a ľahučký ako kokosová pena na torte.

I don't have anything specific on my mind to write about. We've been sick for too long, taking turns. When this is over, our regular life might feel as tender and light as the coconut cream on a cake. Hope this is our last sickness for now.

Impresionizmus detských dlaní na okne do ulice. Nevládzeme chodiť von. 
Window art by little palms that aren't strong enough to go and play outside.

Agátka tvrdí, že vie piecť v mrazničke. Toto sú jej koláčiky z jogurtu.
Agatka says she san bake in the freezer. Her yoghurt cookies.

Najlepšie sú hry, čo si vymyslia deti samé. Dierkovanie kartónu a vypĺňanie tvarov.
New games invented. Pinching cardboard and filling in the shapes.

Agátka sa nejako sama naučila ovládať fotoaparát. Odfotila nás a ja neviem prečo, ale mám pocit, že takto autentickú fotku mi ešte nikto nikdy neurobil.
Agatka has figured our camera out somehow and took some pictures. This might be my most authentic picture ever taken. Thanks.

Máme za sebou chvíle, kedy sme sa o tieto dve naozaj už báli. Snáď bude teraz už len lepšie a lepšie.
Better times ahead. We are thankful not to be worried about these two anymore.