pondelok, 21. decembra 2015

Skôr, než ...

... ma prejde odvaha písať o niečom tak prízemnom...

Ticho naokolo. Samota, ktorú si počas uplynulých mesiacov cením viac, než priateľstvá, za čo sa niekedy hanbím. Sledujem vlastné pohyby a prúd pocitov a premýšľam nad tým, kým teraz, po štyroch rokoch materstva, vlastne som. A kým budem, keď prejdú bábätkovské roky našej rodiny. Cítim sa úplná, takto, s tromi deťmi, z ktorých na zrodenie nášho syna ešte čakáme. Cítim sa opäť, akoby mi viac nebolo treba, moje hniezdo teraz otváram nerada.

Moje pohyby sú pomalé a nie je to len uboleným telom na konci tehotenstva. Cítim, že ma posledné roky zmenili, že niekdajšia živelnosť ustúpila sústredenej miernosti, ktorá je možno daná tými všetkými možnými deficitmi, ktoré materstvo prináša.

Sedím si v kuchyni, sama, a pečiem šamrole. Teším sa, že sama miesim cesto, že tento dezert nepripravujem s ohľadom na deti a ich bielkovinovo-mliečne a histamínové intolerancie. Že môžem sama rozbiť vajce a oddeliť žĺtko od bielka. Že nikto neje múku. Že si pomaly krájam maslo, ktoré sme na také dlhé obdobie vyradili zo života. Už som z toho niekedy unavená. Som unavená z toho, že jedlo potrebujeme brať tak vážne a často sa mi z detských čias ozve biblický verš: Nie to, čo vchádza do úst, poškvrňuje človeka, ale to, čo z jeho úst vychádza (Matúš 15,11). A usmievam sa pri tom pomyslení. Dnes sa ním určite budem riadiť. Zatiaľ mi tu v pološere blikoce sviečka a odraz jej plameňa sa kĺže po sklenej váze, v ktorej stojí.

Som prekvapená z toho, aká je pšeničná múka hladká na dotyk. Už som zabudla, popri špalde a raži. Je to príjemné. Aj na smotanu hľadím nejako vyjavene. Už tak dávno som ju nedržala v ruke, celkom obstojne si vystačím s rastlinnými mliekami. Ale nie dnes, nie počas tejto tehotenskej samoty. Celkom symbolicky pečiem podľa Dity P. a jej tehotenskej kuchárky.

A vonku rachajú petardy a vo vedľajšej izbe spia dievčatá a ja sa len pomaly pohybujem, navzdory bolesti v krížoch a bedrách a aj vo mne blikoce plameň tej úplnosti, ktorú však najlepšie preciťujem takto, keď som v tichu sama.

Nech sa vám dobre pečie, blikoce a ľúbi počas týchto dní. 



 


streda, 2. decembra 2015

Adventné ponožky / The socks of advent

Keď som bola malá, naša maminka ušila krásne vrecúška na adventný kalendár a až do našich postupných odchodov z domu ich plnila adventnými dobrotkami. Aj ja by som nám celkom rada ušila vrecúška. Pamätám si jeden advent, mohla som mať asi 8 rokov, kedy som napiekla orechové koláčiky a vyrobila im papierový obal s 24 okienkami. Už tie 4.decembra boli tvrdé sťa kameň, no tuším aspoň ocko ich verne chrúmal až do Vianoc.

U nás sa ale každoročne na nohách nášho pedagóga zjaví nutná potreba nových ponožiek. Predsa, schody a učiteľský exhibicionizmus na hodine si pýta svoju daň. A tak už sa to stalo tradíciou, že náš adventný kalendár vyzerá takto nejako:

It was a tradition in our childhood home - mom preparing charming and tasteful advent surprises in 24 handmade fabric pockets.

Our new family tradition is built on the returning need of socks every year though: 



Tento rok tu máme dve cukrachtivé malé dievčatá, a tak som stavila radšej na ich inú vášeň, vášeň vyrábať. Zatiaľ si vytiahli farebné lepiace pásky, reliéfne pečiatky, ktoré používame pri práci s hlinou, dve zvieratkovské tetovačky a nejaké nálepky. Dosť na dva dni, nie? Dnes ma totižto z mojej psychohygienickej chvíle pri šijacom stroji vytrhol ich sprisahanecký chichot v obývačke. Kým som prišla, mali rozbalené balíčky na najbližšie štyri dni. Povzdych. A tak nás najbližšia plná ponožka čaká až 7.decembra. Ale nejde o gate.

The socks are filled with small creative materials, decorative tapes, stickers, stamps for clay crafting and such. My short parenting break at the sewing machine today was interrupted by their quiet giggles. Before I could react, sock packets for the following 4 days had been emptied... Sigh. The next full sock will be on the December 7th. Not that terrible actually.






utorok, 1. decembra 2015

Kdekoľvek / Wherever

Viem, že utečenecká téma sa pre mnohých stala unavujúcim kvapkajúcim potrubím, či vyprázdneným kliché. Aj ja postupne otupievam. Elena Hutton, Dana Kleinert a niekoľko ďalších dám však vymysleli a do detailov pripravili možnosť adresne pomôcť putujúcim mamám a ich deťom.

Na stránke http://domovnamame.sk/ si môžete prečítať o rôznych variantoch pomoci. Najuniverzálnejšie je asi šitie pevného Mei Tai nosiča. Jednoduchého, skladajúceho sa zo samých obdlžníkov a hotového tak za dve hodiny sústredeného času (vynásobiť počtom detí a pripočítať nočné hodiny bdelosti do finálneho vzorca, ale to nevadí, naozaj sa to dá zvládnuť!).

Návod zo stránky Domov na mame je tu. Dostupné je aj video s postupom šitia.

Druhá etapa odovzdávania nošičov síce skončila dnes, no iniciatíva pokračuje. Akokoľvek je komplikovaná téma utečenectva, je isté, že Európou putujú mnohí rodičia, ktorých malé deti prežívajú najformatvnejšie obdobie života. Najbezpečnejšie a najpozitívnejšie môžu toto putovanie prežiť na tele svojej mamy, či otca.

It is not easy to say anything about the refugees and their future. One thing is clear to me though - there are parents and children traveling across Europe. The little children are being deeply formed through all of it. Being carried by mother or father is not only practical, but also safe and gentle. 

If you'd like, a group of Slovak women prepared a beautifully easy and doable tutorial of Mei Tai carrier. It can be downloaded here and a video can be watched here


  
Zastrihli mi doň len dvakrát. They cut the fabric only twice.

pondelok, 2. novembra 2015

Svitania s Inkou / The dawns with Inka

  

Dve rána po sebe už Inka vstala v intervale medzi 5. a 6. hodinou rannou, na rozdiel od predošlých týždňov, kedy sme vstávali medzi 4:00 a 5:00 ráno. Veľa to pre mňa znamená a ani sa nepokúšam byť vtipná.

Teší ma vidieť východy slnka, byť s Inkou sama. Zároveň, čím som bližšie k pôrodu, tým menej vecí sa zmestí do toho základu, ktorý vládzem a som ochotná robiť. Ale rána s Inkou tam sú.

Ina got up after 5 am these two following mornings. I am not trying to be funny, it really made me happy after weeks of getting up between 4 am and 5 am. 

It's stunning to see the sun coming up and being with Inka only. As our due date slowly approaches, I let less and less things in the basics I am willing and able to do. These mornings with Ina stay though.

nedeľa, 1. novembra 2015

Listy vo včelom vosku/Leaves in beeswax

Býva mi ľúto, že tá krása vysychá pri návrate domov.
I often wish the beauty wouldn't dry out after returning home.




 











Včelieho vosku nebolo treba tak veľa, ako som si predstavovala. Vo vodnom kúpeli nepriháral a deti sa ani nepopálili, keď listy skúšali namáčať. Väčšinu som namočila však ja, oni ich potom okvapkávali. Keď vosk chladol, zanechával hrubšiu vrstvu, ktorá potom nebola priesvitná, no dala sa z listu odlúpiť. Rozvoňal sa celý byt. Voňali sme aj my. A listy ani za týždeň nezoschli.

The beeswax made our home and our hands smell beautiful. We didn't need much of it and the girls didn't even burn themselves. The wax cooling down would leave a thicker layer that could be peeled off the leaf. The beauty is still here even after a week.

sobota, 31. októbra 2015

Deťom špinavú hlinu do rúk!

Vonia (Inke aj chutí), nezostáva na koberci, je živá a dá sa aj vypáliť. Má mnoho kvalít, ktoré nemajú rýchlosnúce hmoty, ani plastelina. A je prekvapivo dostupná.

Keramická hlina sa dá kúpiť napríklad cez internet, väčšinou v 10kg balení. Dobrá cena za jednoduchú šamotovú hlinu pre deti sa pohybuje okolo 7 eur na týchto 10kg. Držíme si z nej kusisko vždy v lock and lock dóze, korú si dievčatá dokážu samé otvoriť, použiť, upratať a zavrieť. Keď zoschne, zabalíme ju do vlhkej handry a používame ďalej. Občas niečo odnesieme do dielne na výpal, ale väčšinou sa s hlinou len tak hráme, tu a teraz, ako aj vidno na fotkách. Smelo do toho! 


štvrtok, 29. októbra 2015

Deťom ostrú plstiacu ihlu do rúk!

Dlho som nevedela prísť na to, ako umožniť Agátke plstiť. V minulom príspevku som písala o tom, že pletené svetre sa pekne dajú uplstiť - zraziť v práčke. Robí sa to jednoduchým opraním, napríklad na 90 stupňoch. S Agátkou sme potom vystrihli kúsky splstenej látky a zaplstila si ihlou tri malé bodky. Tak odhadla svoje sily, hoci najprv plánovala plstiť líšku. Časom bude aj líška. Zatiaľ stačia aj bodky a vôbec tá skúsenosť s mäkkučkou ovčou vlnou a s tým, ako jemne ju treba ťahať a ako sa mení pod rukami. Potom navliekla bavlnku do ihly. Zošila polovicu, zvyšok som dokončila ja. Prvá autorská kabelka.




utorok, 27. októbra 2015

Plstenie pre lenivých

Tama je prababka našich dievčat. Elegantná a cynická dáma. Kruto pravdivá a pôsobivo klebetná. Patrilo by sa pridať fotku, no Tama aj v ére digitálnej fotografie rázne vždy fotenie odmietne so slovami, "Nefoť ma, škoda filmu."

Pred pár rokmi mi darovala nejaké svoje tunikové svetre a nádherné náhrdelníky. Náhrdelníky hrdo nosím, no v svetroch v ktorých ona pôsobila ako dozretá Marilyn, sa ja cítim ako plecnatý pešiak v brnení.

Neviem, či by to tak pochopila, no počas týchto týždňov kedy Tama prežíva ťažké veci, sme v mysli často s ňou a možno práve preto som sa s láskou pustila do tohto recyklačného projektu.

Milované svetre z kvalitnej vlny sa nechtiac zrazia už aj pri 40 stupňoch. Nehovoriac o 60. Slzy sú na mieste. Ale svetre upletené z dobrej vlny a vedome vypraté na 90 stupňov, čaká ešte svetlá budúcnosť.

Zrazený pletený sveter sa už potom správa podobne ako akákoľvek iná látka.

 

Z tých dvoch svetrov toho vyšlo celkom dosť. Agátka si šije kabelôčky a ja som dievčatám ušila tašku na hračky.
Vystrihnuté a ihlou doplstené štucne. O tom plstení s ihlou snáď ešte pár slov napíšem. (Nerátala som s tým, že sa roztiahnu. Keby som ich robila opäť, spravím ich o niečo užšie.) Ina ich miluje a ja sa teším. Tama je tak každý deň akoby s nami. Len keby som vedela vtipne a sarkasticky ukončiť tento príspevok ako ona! Pofa jedna.

piatok, 23. októbra 2015

Krúžok keramiky / Pottery class

Už rok chodím na keramiku. Luxus, veď som mama. Rasťo si na niečo takéto trúfa už odkedy mala Inka 8 mesiacov a ešte tento jeden semester máme pred sebou. Parádne na tom je, že keď sa okolo pol deviatej večer odtiaľ vraciam so slovami "Ďakujem Ti, ďakujem vám!", on ma tu s dievčatami čaká so slovami "To ja Tebe ďakujem!"

Možno je to jedna z najlepších vecí, čo pre naše deti momentálne robíme.

I've been attending a pottery class for a year, Rasťo spending a night or two every week with the girls since Ina was 8 months old. When I get back in the late evening with the words "Thank you!", he welcomes me with the words "No, I thank you!"

The pottery class might be one of the best things we're doing for the girls now. 





utorok, 20. októbra 2015

Ešte raz do Afriky / Our last road to Africa

Zajtra v Dome Umenia o 10:00 si ešte raz na Bienále ilustrácií v Bratislave porozprávame o Rinovi z knihy Kde je Afrika, zabubnujeme a vytvoríme knihy, ktoré môžu zmeniť niekomu život. Ak ste workshop Kadiaľ do Afriky pre deti od 1,5 do 3 rokov nestihli, môžete prísť nosorožca Rina zažiť aj do Bibiany, vždy v prvý utorok v mesiaci o 10:00. Ja si zabubnujem hádam ešte v novembri a decembri a potom ma moje vnútorné Djembe rozochvie na príchod nášho Vlka. Kontaktovať môžete pracovníkov Bibiany napríklad tu.

Úplne ma vzalo to, ako dobre som sa cítila v role blízkej tej mojej profesijnej, muzikoterapeutickej, či liečebnopedagogickej. Dlhé názvy, priamejší obsah. Veľmi ma tešilo opäť sa môcť "naladiť" na cudzie deti a nemala som žiadne hemungy pri bubnovaní (Predsalen, my huslisti o svojich rytmických zručnostiach poväčšinou radšj mlčíme... a nie z prílišnej skromnosti).

Páčilo sa mi byť tam s mojimi dievčatami a páčilo sa mi tam byť bez nich. Tri roky si kráčam vlastným tempom s dieťaťom v šatke, na rukách, či vedľa seba mojím bezpečným svetom, v ktorom sú také akurát sociálne nároky, nemusím stretávať toľko ľudí, nemusím vždy byť komunikatívna a ani náhodou nie som, nemám v živote veci vtesnané do  termínov a rozvrhu, hoci by som niekedy bola rada, keby sa mi to viac darilo - ale aké je oslobodzujúce, že nemusím, že s dievčatami sa vždy nejako nájdeme. Aj keď sme za posledný mesiac žalostne nevyspaté, predsa fungujeme a je nám spolu dobre, aj napriek občasným krikom, mrnčaniu a hádzaniu sa o zem, každá podľa toho, čo jej je vlastné (ja tuším nie som tá, čo sa hádže o zem). Proste je mi fakt dobre doma.

Napriek tomu som sa cítila "vo svojej koži" aj tu, pri bubnovaní a tvorbe s deťmi. Priam ma tieto chvíle povznášali nad prízemne ladené fyzické pocity tehotenstva, ktoré pre mňa opäť, už tretíkrát je obdobím pochybností o sebe, pretože nevládzem. Vždy začudovane krútim hlavou nad výrokmi o žiariacich tehotných ženách, ja sa cítim o dosť bližšie sušenej hruške. Ej ale dnes sypem. To som asi rada, že som opäť tu, virtuálne vás zdravím, na niektorých z vás myslím konkrétne, niektorých z vás asi nepoznám, ale som vďačná, že aj moje unavené tehotné ja tu smie niečo napísať.

If you haven't had a chance to visit Biennial of Illustrations Bratislava and our workshop "How to get to Africa" based on the lovely book Kde je Afrika?, there will be the last chance tomorrow at 10:00 in Kunsthall.

I've enjoyed doing these workshops so much! Both with our girls present and without them. I loved playing and singing with the kids who are not my own, meeting them through the very moment of music. Music therapy is my main working context and I surprisingly felt confident and happy even after these three and something years of  being home with my own.

This experience of work done and enjoyed lifted me up a few times from my own gravity of pregnancy. The workshop will continue every month, on the first Tuesday at 10:00 in Bibiana.

Ďakujem Katke mojej za tieto fotky a zajtra možno nafotím niečo aj ja: