V
minulom príspevku som načala tému Eriksonovej psychosociálnej
vývinovej teórie. Týmto blogom pokračujem v téme:
3.
Štádium iniciatívy
Výrazným prejavom predškolského veku (približne 3 až 5 rokov) je jeho hravosť a sociálnosť. Kým doteraz sa bábätká hrali „vedľa seba“, či bojovali o jednu hračku alebo šmykľavku, teraz nachádzajú čaro v spoločnom plánovaní, vymýšľaní príbehov a realizácii symbolických, čiže „akože“ dejov.
Ich hra je odvážna, hrdinská, miestami až agresívna. Bojujú, snažia sa poraziť nepriateľa a oslobodzujú. Milujú kontaktnú fyzickú hru s dospelými, milujú príbehy o hrdinstve. Ich fantázie sa týkajú aj reálneho života. Organizovania a vedenia. Nebezpečenstiev.
Vždy som milovala tento vek u detí a nechápala som, prečo sa ich rodičia tvária tak unavene a nezapájajú sa do tých fantastických dejov. Teraz, keď to zo semienka klíči aj u nás doma, začínam tom rozumieť. Veľkovýpravné sťahovania, desiatky nepochopiteľných balíčkov zbalených denne, bunkre a dej rýchlejší, než zvládame sledovať, sú ako blčiace ohne, ktoré nestíhame hasiť.
Táto tvorivá energia je ale pre deti nesmierne dôležitá. Cez hru a sociálny kontakt si budujú zmysel pre iniciatívu a uplatnenie vlastných nápadov. V kontakte s inými deťmi sa učia byť v pozícii, kedy vedú ostatných a snažia sa ich navnadiť na svoj nápad. Kľúčovým v tomto období je pre deti pocit zodpovednosti a možnosť podieľať sa na tvorbe svojho prostredia. A stojí im to aj za pocit nesúladu.
Tanec Eriksonovského vývinového konfliktu prebieha medzi medzi iniciatívou a vinou. Môžeme teda dieťa podporiť alebo ho v tomto pohybe tlmiť prostredníctvom kritiky a kontroly. Tie sú pritom nepochybne často na mieste ako prostriedok učenia sa o svete, v ktorom deti žijú. Hľadanie rovnováhy nie je ľahké ani jednoznačné.
Priveľa pocitov viny dieťa oberá o túžbu byť v živote inicatívne a kreatívne. Obavy v deťoch tlmia odvahu na sociálne kontakty. Deti samé sú v tomto veku veľmi prísne vo svojom morálnom hodnotení. Uvedomujú si prešľapy, hranice a ich prekračovanie u seba aj druhých. Bujná hravosť tak naráža na výčitky zvonka aj zvnútra. Naopak, precenenie iniciatívy môže viesť k neprimeranému zameraniu na svoj výkon a na ovládanie svojho okolia.
S rastúcim uvedomením a znalosťami sveta narastá aj potreba dozvedieť sa viac, pýtať sa a asertívne to všetko skúšať. Pokiaľ komunikujeme deťom, že táto ich potreba je dobrá a reagujeme na ňu budujúcim spôsobom, pomáhame im zvládnuť túto vývinovú výzvu. Tá buduje v dieťati primeranú cieľavedomosť, alebo po anglicky purpose.
Toto obdobie je tak bohaté, že je ťažké napísať o ňom krátky text. Týkajú sa ho aj fascinujúce témy Oidipálneho komplexu a identifikácie sa s rolou rodiča rovnakého pohlavia, alebo tiež téma svedomia a morálneho hodnotenia. O tom možno niekedy inokedy...
Výrazným prejavom predškolského veku (približne 3 až 5 rokov) je jeho hravosť a sociálnosť. Kým doteraz sa bábätká hrali „vedľa seba“, či bojovali o jednu hračku alebo šmykľavku, teraz nachádzajú čaro v spoločnom plánovaní, vymýšľaní príbehov a realizácii symbolických, čiže „akože“ dejov.
Ich hra je odvážna, hrdinská, miestami až agresívna. Bojujú, snažia sa poraziť nepriateľa a oslobodzujú. Milujú kontaktnú fyzickú hru s dospelými, milujú príbehy o hrdinstve. Ich fantázie sa týkajú aj reálneho života. Organizovania a vedenia. Nebezpečenstiev.
Vždy som milovala tento vek u detí a nechápala som, prečo sa ich rodičia tvária tak unavene a nezapájajú sa do tých fantastických dejov. Teraz, keď to zo semienka klíči aj u nás doma, začínam tom rozumieť. Veľkovýpravné sťahovania, desiatky nepochopiteľných balíčkov zbalených denne, bunkre a dej rýchlejší, než zvládame sledovať, sú ako blčiace ohne, ktoré nestíhame hasiť.
Táto tvorivá energia je ale pre deti nesmierne dôležitá. Cez hru a sociálny kontakt si budujú zmysel pre iniciatívu a uplatnenie vlastných nápadov. V kontakte s inými deťmi sa učia byť v pozícii, kedy vedú ostatných a snažia sa ich navnadiť na svoj nápad. Kľúčovým v tomto období je pre deti pocit zodpovednosti a možnosť podieľať sa na tvorbe svojho prostredia. A stojí im to aj za pocit nesúladu.
Tanec Eriksonovského vývinového konfliktu prebieha medzi medzi iniciatívou a vinou. Môžeme teda dieťa podporiť alebo ho v tomto pohybe tlmiť prostredníctvom kritiky a kontroly. Tie sú pritom nepochybne často na mieste ako prostriedok učenia sa o svete, v ktorom deti žijú. Hľadanie rovnováhy nie je ľahké ani jednoznačné.
Priveľa pocitov viny dieťa oberá o túžbu byť v živote inicatívne a kreatívne. Obavy v deťoch tlmia odvahu na sociálne kontakty. Deti samé sú v tomto veku veľmi prísne vo svojom morálnom hodnotení. Uvedomujú si prešľapy, hranice a ich prekračovanie u seba aj druhých. Bujná hravosť tak naráža na výčitky zvonka aj zvnútra. Naopak, precenenie iniciatívy môže viesť k neprimeranému zameraniu na svoj výkon a na ovládanie svojho okolia.
S rastúcim uvedomením a znalosťami sveta narastá aj potreba dozvedieť sa viac, pýtať sa a asertívne to všetko skúšať. Pokiaľ komunikujeme deťom, že táto ich potreba je dobrá a reagujeme na ňu budujúcim spôsobom, pomáhame im zvládnuť túto vývinovú výzvu. Tá buduje v dieťati primeranú cieľavedomosť, alebo po anglicky purpose.
Toto obdobie je tak bohaté, že je ťažké napísať o ňom krátky text. Týkajú sa ho aj fascinujúce témy Oidipálneho komplexu a identifikácie sa s rolou rodiča rovnakého pohlavia, alebo tiež téma svedomia a morálneho hodnotenia. O tom možno niekedy inokedy...
4. Štádium
usilovnosti
Dieťa v školskom veku (6 až 12 rokov) čakajú nároky na plnenie úloh, samostatnú prácu a vytrvalosť v snahe a učení. Hru vystrieda práca (napríklad v rozvojových krajinách) alebo škola. Tá je často orientovaná na vzdialené ciele a jej obsah nie je vždy príťažlivý.
Je to zároveň obdobie, kedy deti žijú intenzívne vo vzťahoch s rovesníkmi, pozorujú ich a vzájomne sa porovnávajú. Úspech, či neúspech vo výkone silno vplýva na ich sebavedomie a tiež na pozíciu v skupine.
Vývinový konflikt príznačný pre toto obdobie sa deje medzi usilovnosťou a menejcennosťou. Zvládnutím tohto konfliktu si dieťa osvojuje cnosť kompetencie, ktorú Glasová definuje ako „obraz o sebe ako človeku schopnom samostatne zvládnuť a dokončiť určitú úlohu“.
Erikson videl v nezvládnutí tejto vývinovej úohy dva možné extrémne scenáre:
1. V dôsledku pocitu menejcennosti sa dieťa vráti späť k závislosti na rodinných väzbách a unikne od vzťahov v širšej societe.
2. Snaživosť sa stane jediným zdrojom sebaúcty a jej preexponovanie bude sprevádzané ignoráciou vzťahov s druhými ľuďmi.
Říčan vo svojej Psychológii osobnosti píše niečo, čo ma zamestnáva – že napriek tomu, že si uvedomujeme hlboký vplyv sebavedomia alebo pocitu menejcennosti na náš život, venuje sa tomu v psychológii málo pozornosti, akoby šlo o príliš banálny a zrejmý koncept. Cítim sa ako plnohodnotný a schopný člen spoločnosti? Ako sa cítia ľudia, ktorí si nedokážu nájsť prácu? Ako sa cítia ľudia, ktorí desaťročia zotrvávajú v zamestnaní, ktoré neznášajú? A ako sa cítia ľudia hnaní usilovnosťou, ktorá zatieňuje ostatné aspekty života? Ako majú vyzerať školské roky našich detí a dôverujem v tom nášmu školstvu? Budem vládať sledovať naše deti a snažiť sa porozumieť tomu, ako sa učia a aké miesto v spoločnosti potrebujú?
Dieťa v školskom veku (6 až 12 rokov) čakajú nároky na plnenie úloh, samostatnú prácu a vytrvalosť v snahe a učení. Hru vystrieda práca (napríklad v rozvojových krajinách) alebo škola. Tá je často orientovaná na vzdialené ciele a jej obsah nie je vždy príťažlivý.
Je to zároveň obdobie, kedy deti žijú intenzívne vo vzťahoch s rovesníkmi, pozorujú ich a vzájomne sa porovnávajú. Úspech, či neúspech vo výkone silno vplýva na ich sebavedomie a tiež na pozíciu v skupine.
Vývinový konflikt príznačný pre toto obdobie sa deje medzi usilovnosťou a menejcennosťou. Zvládnutím tohto konfliktu si dieťa osvojuje cnosť kompetencie, ktorú Glasová definuje ako „obraz o sebe ako človeku schopnom samostatne zvládnuť a dokončiť určitú úlohu“.
Erikson videl v nezvládnutí tejto vývinovej úohy dva možné extrémne scenáre:
1. V dôsledku pocitu menejcennosti sa dieťa vráti späť k závislosti na rodinných väzbách a unikne od vzťahov v širšej societe.
2. Snaživosť sa stane jediným zdrojom sebaúcty a jej preexponovanie bude sprevádzané ignoráciou vzťahov s druhými ľuďmi.
Říčan vo svojej Psychológii osobnosti píše niečo, čo ma zamestnáva – že napriek tomu, že si uvedomujeme hlboký vplyv sebavedomia alebo pocitu menejcennosti na náš život, venuje sa tomu v psychológii málo pozornosti, akoby šlo o príliš banálny a zrejmý koncept. Cítim sa ako plnohodnotný a schopný člen spoločnosti? Ako sa cítia ľudia, ktorí si nedokážu nájsť prácu? Ako sa cítia ľudia, ktorí desaťročia zotrvávajú v zamestnaní, ktoré neznášajú? A ako sa cítia ľudia hnaní usilovnosťou, ktorá zatieňuje ostatné aspekty života? Ako majú vyzerať školské roky našich detí a dôverujem v tom nášmu školstvu? Budem vládať sledovať naše deti a snažiť sa porozumieť tomu, ako sa učia a aké miesto v spoločnosti potrebujú?
Použitá
literatúra
Mária Glasová, Vybrané kapitoly z psychológie, PdF UK
Pavel Říčan, Psychologie osobnosti – obor v pohybu, 2010, GRADA
http://www.simplypsychology.org/Erik-Erikson.html
Mária Glasová, Vybrané kapitoly z psychológie, PdF UK
Pavel Říčan, Psychologie osobnosti – obor v pohybu, 2010, GRADA
http://www.simplypsychology.org/Erik-Erikson.html
Series about Erik Erikson's psychosocial developmental theory. There are beautiful works on this topic in English, for example here and here.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára