Zo záhrady do postele

Dnes po inšpiratívnej návšteve u krásnej Radany a jej 37 týždňového bruška (Ďakujeme Vám!), som myslela, že by dievčatá mohli od únavy s ľahkosťou zaspať. Niekedy mi to nedá a pýtam sa, či by naše deti lepšie spali, keby sme neboli takí strašne "vnímaví" rodičia, čo rešpektujú ich potreby dojčenia, spánku a blízkosti. Vedela by Inka prespať sama viac, než svojich 10-20 minút, keby som ju odmalička dávala spať za mreže postieľky a kojila každé tri hodiny?

Dnes to opäť nešlo, nechcela sa kojiť, nechcela zostať ležať, plakala, hnevala sa, chcela sa hrať so spiacou Agátkou, až sme skončili každá v inej miestnosti. Ja pri figách v čokoláde, ktoré Rasťo dostal pri maturitách od nejakého študenta a Ina v obývačke.

Po horúcom čaji a alkoholických figách som s novou silou išla pozrieť na moje druhorodeniatko a takto som ju našla:
 

A tak som si sadla doprostred vyzutých topánok a zvlečených svetrov a pozerala som sa na ňu. A ona si doniesla milovanú matriošku a vežu ku mne. S červenými očami od únavy, no so šťastným úsmevom si sadla a pokračovala v hre.

A ja som si po dvestýkrát povedala, že som to opäť raz neodhadla. Po náročom doobedí nebolo najdôležitejšie zaspať, ale ešte sa pri hre upokojiť, vyhrať všetky tie podnety.  A ja sa to asi naučím, až keď deti odrastú a nebudú to potrebovať. Alebo to zachráni zázračné čajové sitko. Čas druhého uspávania, 12 sekúnd (bloggerská idylka trvajúca do prvého prebudenia a kojenia, 9 minút).