piatok, 12. júna 2015

O romantických vzťahoch a ranom detstve

Keď som pred istým časom začala (a ešte nedokončila) sériu o Eriksonovi a jeho vývinovej teórii, znelo mi v hlave "Píšem tu o svojej obľúbenej vývinovej klasifikácii, ale ako môžem vedieť, že tento človek mal naozaj pravdu?"

Narazila som minulý mesiac na výskum The Minnesota Longitudinal Study of Risk and Adaptation, ktorý na túto otázku čiastočne odpovedá. Tím okolo profesora L. Alan Sroufe od roku 1975 pozoruje a testuje skupinu ľudí, ktorí na začiatku výskumu boli v poslednom trimestri svojho prenatálneho vývinu. Odvtedy sa pravidelne zúčastňujú pozorovaní a hodnotení zameraných na ich vývin, vzťahy, adaptáciu, spokojnosť a iné. Tu je zoznam jednotlivých testov.

Do štúdie skúmajúcej vplyv ranej vzťahovej väzby na neskoršie romantické partnerstvá sa zapojilo 75 jednotlivcov. Tím z University of Minnesota sa zameral na dva momenty vo vývine - emocionálnu väzbu medzi probantom vo veku 12 až 18 mesiacov a matkou (prostredníctvom testu Strange Situation) a ako akýsi vývinový výstup, schopnosť vyriešiť konflikt s romantickým partnerom a zotrvať v milujúcom vzťahu v období mladej dospelosti.

Kľúčové v tomto výskume je, že sa tím zameral aj na vývinový prierez medzi týmito dvomi pólmi. Ako ďalšie premenné poňal:
- videonahrávky situácie, v ktorých matka učí svoje 2-ročné dieťa úlohu presahujúcu jeho aktuálne schopnosti (a teda meral podporu, ktorú matka dieťaťu poskytovala pri záťaži),
- sociálnu adaptáciu detí vo veku 6-8 rokov v rámci triedy, z pohľadu ich učiteľa,
- interview s probantami vo veku 16 rokov, v ktorom opisujú svoje najbližšie priateľstvá
- a v 23 rokoch napokon tím overoval, či sú páry ešte stále spolu v tom istom vzťahu.

Videonahrávky mladých párov (riešiacich zásadný konflikt v rámci testu) preukázali nasledovné:
1.  Pri riešení konfliktu prejavovali a popisovali viac negatívnych emócií testovaní bez pevnej ranej vzťahovej väzby. Tento negatívny náboj bol však o niečo miernejší u tých, ktorí na prvom stupni preukazovali dobrú sociálnu adaptáciu a tiež u tých, ktorí v 16 rokoch zažili intenzívne priateľstvo založené na dôvere a otvorenosti.

2. Tí, čo v 12-18 mesiacoch mali silnú emocionnálnu väzbu na matku, preukázali lepšiu schopnosť spamätať sa po konflikte, rýchlejšie a ľahšie sa opäť zamerať na spoločný cieľ. Autori predpokladajú, že na túto časť konfliktu sú potrebné iné zručnosti, než na samotné konštruktívne a spravodlivé riešenie konfliktu, na ktoré sa zamerali v prvej podštúdii. Ku upokojeniu a opätovnému zblíženiu ľahšie dochádzalo u párov, kde aspoň jeden z nich v 12-18 mesiacoch preukazoval silnú emocionálnu väzbu na matku. Takéto páry zároveň mali skôr tendenciu zotrvať spolu aj do veku 23 rokov. Zdravá vzťahová väzba jedného z partnerov teda akoby chránila aj druhého partnera a ich romantický vzťah.

3. Tím zistil, že probanti, ktorí v dvoch rokoch nezažívali podporu od matiek v teste alebo v 16 rokoch nezažili blízke verné priateľstvo, mali tendenciu stať sa menej oddanými partnermi, alebo ako ich v štúdii nazvali, slabými článkami svojho vzťahu (v 20-21 rokoch). Akoby mali tendenciu chrániť samých seba tým, že sú v romantických vzťahoch menej emocionálne angažovaní a odovzdaní. Čím sa v teste javil partner menej oddaný, tým viac negatívnych emócií zároveň bolo prítomných v konflikte dvojice.

Prekvapivé a silné v tomto výskume je, že jedinci, ktorí do života vstúpili s podobnou skúsenosťou, sa v 20 rokoch neocitli všetci v rovnakej situácii. Celý vývin, ktorého súčasťou sú stále nové sociálne vzťahy a výzvy (a teda nielen bezpečie u matky, ale aj učenie sa, zaradenie sa do organizovanej triedy, alebo rovesnícky vzťah teenagerov v botanickom parku, skateparku alebo auparku), zohráva kľúčovú rolu v tom, aké vzťahové patterny uplatňujeme v dospelosti v partnerstve.

A tak aj dve deti, ktorých oboch matky neboli schopné poskytnúť im láskavý pevný vzťah pri vstupe do života, môžu v 20 rokoch mať odlišné romantické vzťahy. Pokiaľ jedno z nich zažilo podporu v záťaži, v triede alebo od kamarátov počas puberty, môže mu to výrazne pomôcť riešiť náročné situácie a vytrvať v láskavom vzťahu v ranej dospelosti. Zásadné je tiež, akou životnou cestou si prešiel druhý partner.

To, akí sme, je veľmi ovplyvnené tým, čo sme zažili ako maličké deti. To má pomerne trvalý efekt. Ako sa však postupne odvíja náš vývin, vždy nové vzťahové výzvy zohrávajú opäť a opäť kľúčovú rolu v tom, ako bude vyzerať naša ďalšia životná cesta. Neskoršie pozitívne vzťahové skúsenosti môžu mať zmierňujúci efekt tam, kde chýbala intenzívna raná vzťahová skúsenosť.

Nádej.