pondelok, 21. decembra 2015

Skôr, než ...

... ma prejde odvaha písať o niečom tak prízemnom...

Ticho naokolo. Samota, ktorú si počas uplynulých mesiacov cením viac, než priateľstvá, za čo sa niekedy hanbím. Sledujem vlastné pohyby a prúd pocitov a premýšľam nad tým, kým teraz, po štyroch rokoch materstva, vlastne som. A kým budem, keď prejdú bábätkovské roky našej rodiny. Cítim sa úplná, takto, s tromi deťmi, z ktorých na zrodenie nášho syna ešte čakáme. Cítim sa opäť, akoby mi viac nebolo treba, moje hniezdo teraz otváram nerada.

Moje pohyby sú pomalé a nie je to len uboleným telom na konci tehotenstva. Cítim, že ma posledné roky zmenili, že niekdajšia živelnosť ustúpila sústredenej miernosti, ktorá je možno daná tými všetkými možnými deficitmi, ktoré materstvo prináša.

Sedím si v kuchyni, sama, a pečiem šamrole. Teším sa, že sama miesim cesto, že tento dezert nepripravujem s ohľadom na deti a ich bielkovinovo-mliečne a histamínové intolerancie. Že môžem sama rozbiť vajce a oddeliť žĺtko od bielka. Že nikto neje múku. Že si pomaly krájam maslo, ktoré sme na také dlhé obdobie vyradili zo života. Už som z toho niekedy unavená. Som unavená z toho, že jedlo potrebujeme brať tak vážne a často sa mi z detských čias ozve biblický verš: Nie to, čo vchádza do úst, poškvrňuje človeka, ale to, čo z jeho úst vychádza (Matúš 15,11). A usmievam sa pri tom pomyslení. Dnes sa ním určite budem riadiť. Zatiaľ mi tu v pološere blikoce sviečka a odraz jej plameňa sa kĺže po sklenej váze, v ktorej stojí.

Som prekvapená z toho, aká je pšeničná múka hladká na dotyk. Už som zabudla, popri špalde a raži. Je to príjemné. Aj na smotanu hľadím nejako vyjavene. Už tak dávno som ju nedržala v ruke, celkom obstojne si vystačím s rastlinnými mliekami. Ale nie dnes, nie počas tejto tehotenskej samoty. Celkom symbolicky pečiem podľa Dity P. a jej tehotenskej kuchárky.

A vonku rachajú petardy a vo vedľajšej izbe spia dievčatá a ja sa len pomaly pohybujem, navzdory bolesti v krížoch a bedrách a aj vo mne blikoce plameň tej úplnosti, ktorú však najlepšie preciťujem takto, keď som v tichu sama.

Nech sa vám dobre pečie, blikoce a ľúbi počas týchto dní. 



 


streda, 2. decembra 2015

Adventné ponožky / The socks of advent

Keď som bola malá, naša maminka ušila krásne vrecúška na adventný kalendár a až do našich postupných odchodov z domu ich plnila adventnými dobrotkami. Aj ja by som nám celkom rada ušila vrecúška. Pamätám si jeden advent, mohla som mať asi 8 rokov, kedy som napiekla orechové koláčiky a vyrobila im papierový obal s 24 okienkami. Už tie 4.decembra boli tvrdé sťa kameň, no tuším aspoň ocko ich verne chrúmal až do Vianoc.

U nás sa ale každoročne na nohách nášho pedagóga zjaví nutná potreba nových ponožiek. Predsa, schody a učiteľský exhibicionizmus na hodine si pýta svoju daň. A tak už sa to stalo tradíciou, že náš adventný kalendár vyzerá takto nejako:

It was a tradition in our childhood home - mom preparing charming and tasteful advent surprises in 24 handmade fabric pockets.

Our new family tradition is built on the returning need of socks every year though: 



Tento rok tu máme dve cukrachtivé malé dievčatá, a tak som stavila radšej na ich inú vášeň, vášeň vyrábať. Zatiaľ si vytiahli farebné lepiace pásky, reliéfne pečiatky, ktoré používame pri práci s hlinou, dve zvieratkovské tetovačky a nejaké nálepky. Dosť na dva dni, nie? Dnes ma totižto z mojej psychohygienickej chvíle pri šijacom stroji vytrhol ich sprisahanecký chichot v obývačke. Kým som prišla, mali rozbalené balíčky na najbližšie štyri dni. Povzdych. A tak nás najbližšia plná ponožka čaká až 7.decembra. Ale nejde o gate.

The socks are filled with small creative materials, decorative tapes, stickers, stamps for clay crafting and such. My short parenting break at the sewing machine today was interrupted by their quiet giggles. Before I could react, sock packets for the following 4 days had been emptied... Sigh. The next full sock will be on the December 7th. Not that terrible actually.






utorok, 1. decembra 2015

Kdekoľvek / Wherever

Viem, že utečenecká téma sa pre mnohých stala unavujúcim kvapkajúcim potrubím, či vyprázdneným kliché. Aj ja postupne otupievam. Elena Hutton, Dana Kleinert a niekoľko ďalších dám však vymysleli a do detailov pripravili možnosť adresne pomôcť putujúcim mamám a ich deťom.

Na stránke http://domovnamame.sk/ si môžete prečítať o rôznych variantoch pomoci. Najuniverzálnejšie je asi šitie pevného Mei Tai nosiča. Jednoduchého, skladajúceho sa zo samých obdlžníkov a hotového tak za dve hodiny sústredeného času (vynásobiť počtom detí a pripočítať nočné hodiny bdelosti do finálneho vzorca, ale to nevadí, naozaj sa to dá zvládnuť!).

Návod zo stránky Domov na mame je tu. Dostupné je aj video s postupom šitia.

Druhá etapa odovzdávania nošičov síce skončila dnes, no iniciatíva pokračuje. Akokoľvek je komplikovaná téma utečenectva, je isté, že Európou putujú mnohí rodičia, ktorých malé deti prežívajú najformatvnejšie obdobie života. Najbezpečnejšie a najpozitívnejšie môžu toto putovanie prežiť na tele svojej mamy, či otca.

It is not easy to say anything about the refugees and their future. One thing is clear to me though - there are parents and children traveling across Europe. The little children are being deeply formed through all of it. Being carried by mother or father is not only practical, but also safe and gentle. 

If you'd like, a group of Slovak women prepared a beautifully easy and doable tutorial of Mei Tai carrier. It can be downloaded here and a video can be watched here


  
Zastrihli mi doň len dvakrát. They cut the fabric only twice.