sobota, 30. apríla 2016

11 rokov / 11 years

Neletia len dni, ale aj roky. 29.apríla 2005 sme s Rasťom sedeli v kuchyni babinky Františky. Popíjali čierny čaj a rozprávali sa. Netvárili sme sa už, že veci, ktoré spolu zažívame, sú obyčajné, či bežné. Prvýkrát sme sa dotkli rukou ruky, ja som sa pre istotu nepustila svojho hrnčeka čaju. Možno by som inak... odletela.

Teraz, po jedenástich rokoch mi tento deň pripadá zásadnejší, než deň svadby. Narodili sa nám tri deti. Prechádzame týmito rokmi spolu, niekedy popri sebe, niekedy aj kus od seba. Zažili sme zatiaľ najťažší rok nášho vzťahu, asi aj našich životov. Náš vzťah je ale stále centrom môjho života.

Pred rokom som napísala Rasťovi pieseň, tento rok sme si ju spolu nahrali.

Vidím, počujem, cítim. Bez svojich zmyslov by som nebola tým, čím som. Bez nich by som 29.apríla necítila Rasťov prvý dotyk. Ani Juraja spiaceho mi práve na hrudi, ani vôňu jeho hlavičky, ani by som nepočula zvuk výťahu, v ktorom vždy skúmam, či sa ku mne vracajú dievčatá s Rasťom.

Čo by zo mňa zostalo, keby som necítila? Čo zo mňa zostane, keď umrú moje zmysly? Čo je vlastne tá duša. Neodpovedajte. Choďte sa pozrieť, začuť, pohladiť a ovoňať svoj život, svojich milovaných. Nič lepšie tu na svete nemáme.

It's not just days, the years fly. We were sitting in grandma Frantiska's kitchen on April 29, 2005. Drinking black tea and talking. Not hiding the feeling, that things were far from usual. Our hands touched for the first time. I didn't let the mug go. Just to make sure.

That moment shines even more than the wedding day in my memory. Three children have been born to us since then. We have walked through these years together, side by side, sometimes even far from each other. The most difficult year so far is just ending. But our "us" is still the centre of my life. 

I wrote a song for Rasťo a year ago. We recorded it this year.

I feel, I see, I smell, I hear. I wouldn't be what I am without my senses. I wouldn't have felt Rasťo's touch on April 29, 11 years ago. I wouldn't feel Juraj sleeping on my chest right now, nor would I smell the scent of his baby head. I wouldn't hear the sounds of the elevator, trying to recognize whether it's bringing my girls and man back to me or not.

What would be left of me if I couldn't feel anymore? What will be left of me when my senses die? What is the soul anyway. Don't answer. Go touch, smell, watch, hear and feel your own life, your own beloved ones. There is nothing better we have in life.

nedeľa, 17. apríla 2016

Zlatovláska / Rapunzel

Prišité na kartóne, zlatisté vlásky na viazanie vrkôčikov. Po prvých pár spoločne zapletených centimetroch ľavého vrkoča som si v duchu nadávala, že som Agátku precenila. O polhodinu mi ale priniesla zapletený aj pravý vrkoč. Akoby sa nechumelilo.

Veď sa ani nechumelí.

Hair braiding game. Cardboard and wool. Princess Rapunzel.





piatok, 15. apríla 2016

Už tak dávno to bolo.


Pre Vlka na pozeranie a cinkanie od Agátky a Inky. Fotené počas sychravej jesene. A hľa, už je tu jar! Aj nový život všade pučí. Ako dobre.

Mobiles made by the girls for their little brother. The pictures were taken in the fall. And look! The lively spring is here. How wonderful.



pondelok, 11. apríla 2016

Montessori prezliekacie rámy / Montessori dressing frames

Na jeseň sa mi začala v hlave formovať predstava domácej, či komunitnej škôlky, ktorej podoba asi dostane potenciálne kontúry budúci týždeň. To, o čom som snívala, zrazu začína byť reálne. Vlastne ani neviem, ako sa mám z toho cítiť. Som ja vlastne vôbec schopná nejakého záväzku voči iným rodinám? Zatiaľ sa mi javí, že nie, no zároveň vidím na dievčatách, ako potrebujú iné deti a tiež, že si potrebujú raz za pár dní oddýchnuť jedna od druhej. A asi by som nemala byť prekvapená, že sú to práve deti, kto nás ťahá von z ulity.

Začala som teda opäť trochu viac vyrábať hračky, materiály. Prezliekacie rámy som vždy chcela deťom vyrobiť, a tak sa stali mojim projektom, ktorého podstata však bola najmä psychohygienická, hrozne ma napĺňalo ich šiť a vymýšľať. Na chvíľu ma povzniesli nad veľké brucho, aj smutné veci okolo nás.

Nenašla som cenovo, či kvalitou vhodné drevené rámy, ale dostali sa ku mne drevotrieskové dosky. Asi boli kedysi súčasťou nejakého regálu. Na boky a v strede im Rasťo navŕtal dierky, cez ktoré som látky k nim prišila.

Keď na ne pozerám, rozihrávajú vo mne všakovaké spomienky. Vidím látku, z ktorej som Agátke chcela ušiť bubble dress, ale nikdy som ho neušila a ani už neušijem, potom hnedú látku, ktorú som si kúpila v second hande ešte na vysokej škole, zvyšok vtáčikovej látky, ktorá zostala zo sukničky mojej neterky Júlie. Kúsok starkinej zástery, aj môjho vysnívaného žltého kabáta (ktorý už nemôžem po rokoch ani len vidieť). A človiečikovskú látku, z ktorej som zaľúbená šila vankúšik Rasťovi na naše prvé Vianoce, v roku 2006.


Okrem cvočkov a prevliekania je to komplet Montessori zostava. A teraz už len to oveľa dôležitejšie, než hračky. Komunita. Priateľstvá. Dôvera. Potrebujem o tom všetkom ešte rozmýšľať. A obrusovať svoju ulitu.



Getting ready for a home/community kindergarten. Making toys is easier than getting ready mentally. Am I capable of cooperation after all these years at home? There surely is work on myself  to be done.











 



utorok, 5. apríla 2016

Appendicitis acuta phlegmono-gangrenosa

Som tu. Vďačná. Dokonca aj mliečko sme si udržali. Ťažko sa mi však odpútava od myšlienky, že by bolo uzavreté to, kým som bola pre svoje deti a že by som im nemohla už nič viac povedať, ani ďalej posunúť to, kým som.

Tento rok je ťažký.

I am here, alive and thankful. We've even managed to keep my milk production despite the separation. Rasťo would bring baby Juraj twice a day to be breastfed. The thought of  finalizing my motherhood and leaving it to the past and not being able to say another word to our kids leaves me breathless though.

This is a difficult year. 

Foto Livia, pánska návšteva na oddelení ženskej chirurgie. Juraj visiting.

Rasťo s Jurkom chodili za mnou dvakrát denne. Každým dňom bolo mliečka menej, ale vydržalo. Som rada, že som našla odvahu pýtať si výnimku a som vďačná vedeniu oddelenia za túto možnosť.

Rasťo je ... to neviem vyjadriť slovami. Babky a dede nás držia. A ďakujem, Livi, za filmy a silu. Pozdrav mačky na Antolskej a drž sa. Bez Teba by to bolo sivé.